Atila „Aty“ Béreš (46) je umelec na voľnej nohe z Banskej Bystrice. Basgitarou sa živí už 25 rokov. Hrá v skupinách Družina a Dereš, organizuje festivaly Folklórna Bystrica či Gitariáda a štyri roky hrával pre Petra Nagya.

Kvôli protipandemickým opatreniam prišiel zo dňa na deň o príjem. Roboty sa však nebojí. Cez leto sa živil aj ako upratovač.

Od vlády by očakával aspoň minimálny plat, z ktorého by mohol zaplatiť nájom a uživiť rodinu.

Aká bola pre vás prvá vlna pandémie?

- S kapelami sme mali kontrakty na veľké množstvo koncertov. Keď nastal prvý lockdown počas Pellegriniho vlády, všetky sme zrušili až do júna. Brali sme to však optimisticky a povedali sme si, že cez leto snáď už budeme hrať. Lenže tá situácia sa začala prudko zhoršovať na celom svete. V prvej vlne nastala aj veľká nevôľa a nevraživosť zo strany ľudí voči umelcom. Dostávali sme zvláštne odkazy ako: Choďte robiť dačo poriadne! Obdobie začalo byť kruté, ale veľa šikovných muzikantov aj kamarátov-kolegov pochopilo, že pokiaľ máme zakázané pracovať, musíme robiť niečo iné. Na druhej strane úplne zmeniť profesiu sa nedá. Ani murár sa zo dňa na deň nevie preorientovať na inú prácu.

Čo ste začali robiť vy?

- Už aj predtým som sa staral o sociálne siete nielen svojim kapelám, ale aj iným ľuďom a firmám. Tak som sa tomu začal venovať viac. Potom som sa vrátil aj k PR článkom, ktoré som robil kedysi dávnejšie. No ani v tomto smere som nemal veľa práce, pretože aj firmy obmedzili marketing vzhľadom na to, že tiež nevedeli čo bude. Potom som si začal zháňať akúkoľvek brigádu. Povedal som si, že nejde o to ako, ale koľko zarobím, pretože aj ja musím živiť rodinu a platiť nájom. Začal som teda upratovať v jednej banke a mal som na starosti obrovský priestor. Musím povedať, že som ho stíhal poupratovať len s vyplazeným jazykom. Od vtedy obdivujem panie, ktoré tam pracujú. Klobúk dolu. Tie ma naučili, že netreba na nič šomrať. Aj keď ja nie som človek, ktorý bude šomrať na prácu. Urobím akúkoľvek, len musí byť.

Anketa
Dokázali by ste zo dňa na deň robiť niečo úplne iné?

Ako sa za normálnych okolností živíte?

- Veľmi jednoducho. Hrávam v priemere 3-4 koncerty za týždeň, z ktorých mám honorár. Niekedy je väčší a niekedy zas menší, ale fixne dostanem sumu s ktorou vyjdem. Nie sú to strašidelné sumy. Samozrejme, že sú aj mainstreamoví umelci, ktorí za jeden koncert zarobia toľko, čo ja za 10 rokov. No tých je pár percent. Ja som v podstate robotník, ktorý zarába buď v jednej kapele alebo v druhej, pre jedného umelca, či druhého.

Počas pandémie ste prišli o celý Váš príjem?

- Áno. Zo dňa na deň som skončil na nule, a to nielen ja, ale všetci muzikanti, ktorí sú na voľnej nohe v tzv. nezriaďovanej kultúre. Teda nie pod štátnymi inštitúciami. Avšak ešte horšie sú na tom zvukári, nosiči, stavači či osvetlovači, ktorí sú taktiež súčasťou umeleckého priemyslu. Oni ani nemali nárok na žiadnu podporu.

Čo by mal urobiť štát? Čítajte na ďalšej strane!