V apríli 1945 už bola väčšina slovenského územia oslobodená, a tak nikto nečakal, že by mohla ešte potiecť krv. Keď sa však 20. apríla cez osadu Semeteš presúvali vlasovci, dvaja vojaci stúpili na nastraženú mínu. Pomsta na seba nenechala dlho čakať.
Časť dediny vypálili, z domov odvliekli 22 mužov od 16 do 51 rokov a popravili ich na ceste do Turzovky. Spŕške guľometov ako jediný unikol otec akademického maliara Miroslava Cipára. „Padol na zem ako ostatní.
Vlasovci k nim ešte pristúpili a strieľali. Otca zasiahli do hlavy, no skotúľal sa dolu k potoku. Do dediny prešiel hore prúdom,“ spomína na otca maliar, ktorý mal v tom čase 10 rokov a bol prvý, kto otca, dedinského krčmára, zbadal vo dverách.
„Povedal len: Všetkých nás zabili,“ dodal. Štefan Cipár sa napriek tomu dožil 91 rokov a zomrel deň po výročí tragédie – 21. apríla.
Guľomety mierili mužom rovno do tvári a nôh.
Ostali z nich len franforce, celkom na nepoznanie. „Ledva som ho spoznal podľa oblečenia, len som nad ním plakal. Mal v sebe deväť rán,“ triasol sa hlas Pavlovi Bančákovi, ktorý mal vtedy len šesť rokov.
Smutnú tragédiu si včera pripomenuli Kysučania priamo na mieste popravy. Pre nich je táto udalosť o to silnejšia, že bola poslednou masovou vraždou na práve oslobodzovanom území Československa. Avšak málo známou.
V ten deň navyše oslavoval Adolf Hitler 56 rokov. O pár dní si siahol na život a hrôzostrašná vojna skončila.
