Malá slávnosť na počesť záchrancu bola v novodubnickej historickej izbe na námestí. Prišiel aj Alexejov otec Juraj.

„Neváhali ste a podarilo sa vám zachrániť mladý ľudský život,“ vyzdvihol v krátkom prejave primátor Peter Marušinec. Miloš Karell potom prevzal striebornú pamätnú medailu a ďakovný list za prejav odvahy, ľudskosti a záchrany života. Jeho obdivuhodný čin zostal navždy zaznamenaný slávnostným zápisom v kronike mesta.

„Sám mám päť detí, zažil som situáciu, keď jedno z nich bolo blízko smrti. Viem, ako sa vtedy cítia rodičia a najbližší. Nebolo na čo čakať. Bol som v správny čas na správnom mieste,“ povedal skromne záchranca a poďakoval za pozvanie a ocenenie. "Je veľa mužov, ale málo chlapov. Miloš Karell je nepochybne veľkým chlapom. Ďakujem pánu Bohu, že skrížil mu cestu s mojím synom, keď to najviac potreboval,“ doplnil vďačne Alexejov otec Juraj.

Dráma, ktorá mohla skončiť tragicky, sa odohrala v Trenčíne v pondelok 5. februára. Alexej so spolužiakom Martinom po vyučovaní skúšali pevnosť ľadu na Váhu. Ten sa však pod ich váhou preboril. Martin zostal po pás vo vode a podarilo sa mu dostať na breh. Alexej sa preboril asi 25 metrov od brehu. Jeho volanie o pomoc počul profesionálny vojak Miloš Karell, ktorý si po práci išiel zabehať na hrádzu pri Váhu, tak ako je to jeho zvykom.

„Vstúpil som na ľad a pomaly som sa doplazil k chlapcovi. Použil som konár, ktorý mi hodil jeden ľudí na brehu. Išlo tam doslova o minúty, pretože chlapec bol podchladený. Celé to trvalo asi 5 minút. Strach som nemal, rešpekt áno. Obával som sa, aby sa pod chlapcom nepreboril ďalší ľad, keď som ho vyťahoval,“ zaspomínal Miloš na záchranu Alexeja.

Chlapec mal šťastie, že jeho záchranca je športovec a studená voda pre neho nie je žiadnou prekážkou. „Som otužilec v klube Trenčianskych tuleňov, amatérsky triatlonista a bol som aj členom vodnej záchrannej služby,“ prezradil o sebe Miloš Karell.

Ako doplnil Alexejov otec, keď Miloš začul volanie o pomoc, chlapec bol vo vode asi minútu. „Lakťami sa opieral o ľad, po chvíli prestal cítiť nohy, jeho mokré oblečenie vážilo najmenej 15 kilogramov, keby sa ponoril, mohlo byť po ňom,“ opisuje Alexejov otec. Syn vraj doma nechcel hovoriť o podrobnostiach. „Vo vode sa bál nielen o život, ale aj toho, čo bude doma, keď sa to dozvie mama. Ocenil, že jeho kamarát Martin hneď volal pomoc a bol tam, až pokým syna nebol na brehu. To je naozaj môj kamarát, povedal mi Alexej,“ dodal otec.

„Syn tam nechtiac otestoval svojho kamaráta a naša rodina našla v Milošovi nového priateľa,“ uzavrel s úsmevom Alexejov otec Juraj.