Vladov byt je maličký, no útulný a uprataný. Vedľa rozkladacieho gauča je postieľka s hračkami, v kúpeľni hučí práčka. „Keď Kvetka zomrela, po pár mesiacoch sme sa s Martinkom vrátili do Poltára. Chcel som byť blízko svojich rodičov. Mesto nám vyšlo v ústrety a už po dvoch mesiacoch po žiadosti nám pridelili tento nájomný byt. My s Martinkom bývame na šiestom poschodí v garsónke, naši na druhom vo väčšom byte. Väčšinou trávime čas v našom byte my dvaja spolu, ale spať chodíme k našim dole. Nechceme tu byť v noci sami,“ hovorí chlap, ktorý má v očiach stále smútok. „Práve dnes by mala moja žena tridsiate prvé narodeniny. Nie, to nič,“ odmieta sa zamýšľať nad minulosťou.

Do bytu práve vchádza Vladova mama s malým Martinkom na rukách. Drobučký chlapček sa pri pohľade na cudzích ľudí okamžite rozžiari a pýta sa k nám na ruky. „On je naše slniečko. No povedzte, kto by ho neľúbil?“pýta sa hrdo starká, pre ktorú je Martinko zatiaľ jediným vnukom. Jeho postihnutie ju aj s manželom k chlapcovi ešte viac pripútalo. „Dedko je v noci okamžite na nohách, len sa malý otočí. Ten by za neho aj dýchal. Hlavne, že Martinko je inak zdravý. Niektoré deti sú na tom oveľa horšie. Dokáže už sám sedieť a aj sa dobre naje, hoci jedlo mu musíme mixovať, má slabý prehĺtací reflex. Už krátko po narodení prespal celú noc. Akoby nám to chcel uľahčiť,“ rozpráva Martinkova starká.