Gróf Ján Pálffy, vďaka ktorému získal prekrásny Bojnický zámok svoju romantickú podobu, bol veľkým milovníkom umenia. Bolo o ňom všeobecne známe, že vlastní rozsiahlu zbierku vzácnej umeleckej kolekcie, ktorú si budoval celý život. Po jeho smrti časť zbierky pripadla dedičom, časť štátu a časť bola rozpredaná prostredníctvom dražieb.
Vzácny portrét grófa Pálffyho nájdete tu
Vzácne a drahé umelecké diela sa tak roztrúsili po celom svete. Zamestnanci múzea dlhé roky dúfali, že sa časť z nich raz objaví na trhu so starožitnosťami. A práve tento prípad sa stal vlani, keď sa v ponuke galérie s umením v Kanade objavil portrét grófa Jána Pállfyho. Portrét sa tak vrátil do Bojníc práve v deň 115. výročia úmrtia grófa Pálffyho, približne sto rokov odvtedy, čo zmizol.
Bojnické múzeum ho odkúpilo od Kanaďanov za 8-tisíc dolárov. Hodnota portrétu je však mnohonásobne vyššia. "Osemtisíc dolárov je v skutočnosti veľmi malá čiastka za tento obraz. Pokiaľ mám informácie od iných kurátorov, tento obraz od Pilotyho v jeho veľkosti a zachovalosti má hodnotu 25 až 30-tisíc eur, plus výdaje za clo, dovoz, poistku," povedal riaditeľ Bojnického múza Igor Socha s tým, že ide o druhá najveľkolepejšia udalosť v celej histórii zámku. "Pokojne to nazvem udalosť desaťročia," uzavrel riaditeľ.
I. Socha vraví, že zbierkových predmetov na Bojnickom zámku bolo v skutočnosti až okolo tisíc. "Z tých tisíc kusov sa vrátil momentálne tento prvý a jediný a je na ňom gróf Pálffy, čo je úžasné," teší sa I. Socha s tým a vraví, že návrat obrazu je v určitom zmysle porovnateľný s návratom Bojnického oltáru, aj keď hodnota oltáru je samozrejme vyššia. "Pre nás tú hodnotu obraz má, pretože je to trošku iný príbeh, príbeh rozstratených zbierkových premetov a teraz po storočnici sa vrátil naspäť. Vrátil sa samotný gróf Pálffy naspäť domov, do svojho sídla," uzavrel I. Socha.
"Portrét namaľoval mníchovský maliar Carl Theodor von Piloty. Gróf má na tomto obrazu 28 rokov a vznikol v roku 1858," povedala historička umenia a zároveň kurátorka Katarína Malečková s tým, že nielen vzácne bojnické predmety z Pálffyho zbierky, ale všetok jeho majetok po jeho smrti dopadol tak, že vyše tri desiatky dedičov nedodržali jeho testament, o jeho obrovský majetok v hodnote viac ako 90-miliónov vtedajších korún sa vadili, zbierku si rozdelili, niečo odniesli do zahraničia a to, čo zostalo v republike prepadlo v prospech štátu.
Príbeh obrazu je podľa K. Malečkovej zrejme taký, že ho dediči vyviezli von, následne prešiel viacerými krajinami a vlani sa našiel v Kanade, v galérii s obrazmi. "Zaujímavé na celom príbehu je to, že študent výtvarného umenia v Banskej Bystrici David Bátora, ktorý robil u nás lektora počas leta, objavil tento obraz úplne náhodou na zahraničnej kanadskej aukcii. Obraz bol zle značený s tým, že ide o portrét Fidela Pálffyho, čo bol známy podporovateľ nacizmu, za čo bol aj po 2. svetovej vojne popravený," vysvetlil riaditeľ I. Socha.
Mladý študent David si však všimol, že nemôže ísť o Fidela a kontaktoval I. Sochu, ktorý mal k dispozícii staré fotografie a zistil, že ide skutočne o pôvodný a veľmi vzácny Pálffyho portrét z Bojníc.
Gróf Pálffy zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. Svet sa vtedy rozlúčil s najbohatším občanom Rakúsko-Uhorskej monarchie a zároveň jedným z najvýznamnejších zberateľov umenia európskeho formátu. Gróf dokonca vo svojom testamente z novembra 1907 vysvetlil, prečo zbieral umenie.
„Motívom a cieľom mojich ciest po cudzine a dlhších zahraničných pobytov za môjho dlhého života nebolo iba to, aby som urobil radosť svojim umeleckým chúťkam, ale aby som z pokladnice cudziny, tak bohatej na výtvarnoumelecké pamiatky získal toľko, koľko za daných okolností a pri mojich finančných možnostiach len bolo možné. Aby som priviezol do vlasti výtvarnoumelecké diela, a tým prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie,“ napísal v testamente podľa slov historičky K. Malečkovej.
V testamente vyslovil tiež želanie, aby boli paláce vo Viedni, Bratislave, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach využívané po jeho smrti ako múzeá. Svojich nástupcov žiadal, aby dielam venovali osobitnú starostlivosť, aby sa niektoré z týchto pokladov nestratili, nepoškodili a nespustošili. Práve toto želanie sa mu nesplnilo, keďže dediči sa krátko po jeho smrti rozhodli, že nebudú rešpektovať testament.
Vypukli medzi nimi veľké spory o grófov ohromný majetok. Dediči sa ostro doťahovali aj so štátom, pretože mienili všetky drahé cennosti predať a nechceli udržiavať spomínané objekty ako múzeá. V roku 1918 tak došlo zo strany Uhorskej vlády k vzneseniu žaloby za nesplnenie podmienok pozostalosti.
Grófova ohromná zbierka, ktorá nemala obdoby, skončila tak, že časť si dediči nechali, časť prenechali štátu a ostatné predali starožitníkom, ktorí potom poklady rozpredávali prostredníctvom dražieb. Vedenie múzea Bojnice stále dúfa, že na trhu so starožitnosťami sa časom vynoria aj ďalšie predmety z grófovej zbierky a dostanú sa naspäť domov.
