Zdravotná sestra Adriana (50) pracuje na ortopédii, ale teraz pomáha na covid oddelení. Svoju totožnosť však nechce zverejniť.
Zdroj: archív

Ste dlhoročná sestra na ortopédii. Prečo ste zobrali prácu na ARO s covid pacientmi?
- Ako sestra pracujem už tridsať rokov a beriem to ako poslanie. Aj keď sa napríklad niekomu niečo stane na ulici, nedá mi to a musím pomôcť. Toto vnímam tak isto. Stalo sa to, je to moje povolanie a robím ho. Teraz som na ARO druhý týždeň.
Aká nálada panuje v nemocnici?
- Sme dosť vyčerpaní a znechutení. Nejde len o zdravotníkov, ale o všetkých ľudí, z ktorých mnohí už prišli o prácu. Trvá to dlho a medzi ľuďmi panuje pochmúrna nálada, čo má dosah aj na nás, zdravotníkov.
Je pre zdravotníkov súčasná situácia ťaživejšia ako pre ostatných?
- Oveľa viac. V zdravotníctve sa každé oddelenie skladá z ľudí, ktorí si robia svoju stálu prácu. Teraz mnohých preradili z ich práce do inej a musia sa učiť úplne nové veci.
Aké to bolo pre vás?
- Pri prvej vlne sme museli vnímať nové obmedzenia tak ako všetci ostatní. Protikoronavírusové opatrenia sa robili na kolene a nikto nám nevedel povedať žiadnu presnú informáciu. Z priestoru, v ktorom sme predtým fungovali všetci, sa zrazu stali dve zóny – covidová a necovidová, a to za plnej prevádzky nemocnice. Bol to ukrutný nápor. Niektoré oddelenia potom uzavreli a začali nás presúvať do iných. Mňa dali na urgent, kde je úplne iný systém práce ako na ortopédii.
V čom bola vaša práca zrazu iná?
- Ja robím už tridsať rokov na klinike, kde máme len určitý počet zákrokov. Samozrejme, že mám aj všeobecné vzdelanie, ale za ten čas som pôsobila iba vo svojom odbore. Na urgente som sa musela zaúčať vo veľkej rýchlosti. Nemal mi kto vysvetliť, čo mám robiť. Koľkokrát som tam ostala sama! Bola to obrovská záťaž na moju psychiku i fyzickú kondíciu, navyše som mala väčšiu zodpovednosť za ľudí. Keď som si tam konečne zvykla, situácia sa upokojila a išla som späť na svoje oddelenie.
Lenže nákaza opäť zosilnela a znova treba pomáhať...
- Pri druhej vlne pandémie nastalo to, čo pri prvej. Naše oddelenie zatvorili a personál porozdeľovali tam, kde chýbali sestry. Ja som sa dostala na ARO.
Tam sú pacienti na umelých pľúcnych ventiláciách?
- Áno, presne tak. Aktuálne prechádzam veľkou hrôzou. Naozaj dobrú ARO sestru zaúčajú mesiace, aby mohla robiť všetko, čo k tomu patrí. Teraz si predstavte mňa, človeka z ortopédie, ktorý sa zrazu ocitne pri korona lôžkach. Musím však povedať, že kmeňové sestry na ARO sú zlaté a snažia sa nás narýchlo zaučiť, aj keď sa to tak jednoducho nedá. Zo mňa ARO sestra ani za týždeň, ani za mesiac nebude.

Zábery z covid oddelenia v trnavskej nemocnici nájdete vo Fotogalérii! Sprevádzajú ich šokujúce komentáre ľudí, ktorí stále neveria v pandémiu.

Akú máte na oddelení ARO úlohu?
- Som skôr na výpomoc, ale už nás zaúčajú aj na podávanie liekov a obsluhovanie prístrojov. Pomaly sa učíme. Problém je hlavne v tom, že ako 50-ročnej mi už hlava neslúži tak ako 20-ročnému človeku. Cítim, že mám problém naučiť sa nové veci, pričom pracovať na ARO je naozaj vysoko odborná činnosť. Je to, ako keby ste posadili vodiča autobusu do boeingu a povedali mu: Odleť s 300 pasažiermi a bezpečne pristaň! Je to šitie horúcou ihlou, ale musím povedať, že v spolupráci so sestrami z ARO sa snažíme čo najviac sa naučiť a prísť na to, čo robiť, aby sme im čo najviac pomohli. Nikdy to však nebude taká pomoc, akú by potrebovali.

Ako to vyzerá v nemocnici a na covid oddelení čítajte na ďalšej strane