V tomto rozhovore sa tiež dočítate:
- čo to znamená bežať bez podporného tímu,
- koľko si mohla Soňa dovoliť oddychovať,
- či jej trip neprekážal z hľadiska hygieny,
- prečo skončila s úspešnou kariérou body fitnessky
- a ako začať s behom.
Ako sa cítite po vašom veľkom úspechu?
Ja to trochu inak vnímam. Myslím, že úspech je keď človek zažije niečo, čo nečaká. No, ja som sa na Cestu SNP pripravovala minimálne rok a pol a medzi tým som mala všelijaké tréningy a preteky. Cítim to tak, že som splnila svoju predstavu, svoj sen a to, na čo som sa pripravovala. Som spokojná.
Boli ste si už medzitým zabehať, či sa ešte stále regenerujete?
Jasné, bola som. Voľno som mala len dva dni, a to kvôli tomu, že som mala rozbité chodidlá. Mala krvavo-hnisavé otlaky, ktoré bolo treba poprepichovať a poprerezávať a vyčistiť. Odvtedy som stihla som už aj vybehnúť z Donovál na Krížnu a Ostredok a akurát teraz cestujem do Handlovej a zajtra pôjdem zase behať. Mám rada, keď som celý deň v horách a nie som z toho vôbec znechutená. Pre mňa je horší návrat do civilizácie k povinnostiam.
Na trati SNP ste dosiahli čas 11 dní 15 hodín a 30 minút. Splnili ste svoj cieľ?
Môj cieľ bolo prekonať jediný ženský rekord na trati, ktorý zabehla Júlia Batmendijnová za 11 dní a 18 hodín a zvládnuť to bez podporného tímu.
Čo to znamená „bez podporného tímu“?
Väčšinou, keď chce športovec prejsť takúto trať, sú s ním dvaja traja ľudia, ktorí ho čakajú každých desať pätnásť kilometrov, varia mu a starajú sa o neho. Ja som išla úplne sama, pričom som mohla využiť len to, čo môže aj ktorýkoľvek iný človek. To znamená, že som mohla prespať v blízkom penzióne, ale nemohla by som napríklad prespať u kamaráta, lebo takú možnosť každý nemá.
Ako ste sa a to pripravovali?
Trasu som si začala postupne študovať. Na mapách som si vypisovala kde sú zdroje prameňov, prístrešky, ubytovne alebo penzióny. Fyzicky som bola pripravená dobre. Každý alebo každý druhý týždeň som si absolvovala prechody, kedy som išla dva dni za sebou 50 kilometrov. Moje telo si teda zvyklo.
Čo všetko ste museli mať so sebou?
Môj batoh bola jediná vec, ktorú som mala so sebou, pričom jeho váhu som sa snažila znížiť na minimum. Mala som v ňom vak na vodu a zásobu jedla. Z oblečenia som mala len to, čo som mala na sebe. Okrem toho jedny náhradné ponožky, jednu vodeodolnú bundu a jednu teplejšiu. Keď príde človek vyčerpaný, začne ho z deficitu triasť a je mu zima. Ďalej som mala už len izotermickú fóliu, základné lieky, čelovky, powerbanky a mobil.
Koľko ste mali so sebou jedla a vody?
Množstvo jedla záviselo od toho, v akej časti trate som bola. Keď som išla cez úsek, ktorý mal 84 kilometrov a neviedla cezeň žiadna civilizácia, musela som mať stravu na celý deň. Niekedy som ale počas sedemdesiatich osemdesiatich kilometroch prechádzala aj cez dve dediny. Vtedy som si jedlo mohla dokupovať a nemala som až taký ťažký batoh. Vodu som si doplnila buď v nejakých krčmách, potravinách alebo z prameňov či potokov.
Ako ste sa stravovali?
Úplne inak ako v bežnom živote, kedy sa snažím stravovať jednoducho. Jem ovocie, zeleninu, čisté bielkoviny, komplexné sacharidy a občas nejaké oriešky. Pri prechodoch však využívam aj sladké tyčinky a energetické nápoje. Keď ide človek deň za dňom desiatky kilometrov, tak sa jeho kalorická potreba každý deň navyšuje. Ja som sa k tomu ešte snažila o výkon, čo je v takom rozpoložení extrémny kalorický nárok.
