„Zakázaný“ Kryl v Štiavnici

Ľubomír Lužina (55) z Banskej Štiavnice mal v roku 1989 manželku, dve deti, družstevný byt a prácu v odbore, ktorý študoval. „Idylka. Čo by dnes za to mnohí dali!“ hovorí. Socialistický systém sa však rúcal. „V auguste som išiel na folkový koncert v Banskej Bystrici a Jaromír Nohavica nás pozdravil od Kryla, ktorého režim odstavil. Vraj dúfa, že si spolu zaspievajú aj doma. O tri mesiace som naozaj fotil revolučné udalosti na štiavnickej „Trojici“,“ spomína. Naozaj zle sa malo len pár ľudí, ktorí sa otvorene postavili proti režimu.

„Bol nedostatok štandardných tovarov ako toaletný papier, cukor, mäso, ovocie, nové auto ... a nekonečné rady pred obchodmi. Mňa mrzelo uväznenie vo východnom bloku. Venoval som sa horolezectvu a Alpy boli nedosiahnuteľné,“ objasňuje. Prítomnosť je vraj v niečom horšia, ale v mnohom lepšia. „Objavujú sa retrotendencie, ale neverím, že by dnešní mladí dokázali žiť zviazaní totalitným zriadením,“ myslí si.

Ľubomír Lužina (55) z Banskej Štiavnice
Ľubomír Lužina (55) z Banskej Štiavnice
Zdroj: archív

Plietla pri televízore

Košičanka Eva Lorenzová (68) hovorí, že s novembrom ´89 sa jej spájajú len krásne spomienky. „Dovtedy vládla nesloboda a prispôsobovanie sa režimu, potom sa mi otvorili obzory dovtedy nepoznané. Mohli sme cestovať, nemusela som si dávať pozor, čo a pred kým poviem,“ hovorí výtvarníčka. Vtedy uplietla za päť dní veľký sveter.

„Mala som štyri deti, nemohla som chodiť na mítingy. Sedeli sme pri televízore a sledovali dianie v Prahe a Bratislave,“ spomína. Pocítila aj ponovembrové negatíva. „Prišla som o prácu, aj niektoré moje deti. Ale nebrala som to ako niečo fatálne. Založila som občianske združenie profesionálnych náhradných rodín, učím maľovať postihnuté deti v špeciálnej základnej škole,“ vymenúva.

Košičanka Eva Lorenzová (68)
Košičanka Eva Lorenzová (68)
Zdroj: archív

Také plné námestie nevidela

Alena Otajovičová (59) z Bratislavy si spomína na preplnené novembrové námestie. „Toľko ľudí som tam nikdy nevidela. Bola veľká zima a snežilo, napriek tomu tam všetci vytrvalo stáli,“ hovorí. Kedysi vraj režim ovplyvňoval všetko - od práce až po osobný život. „Dnešní mladí ľudia si to už ani nevedia predstaviť. Viem, že sloboda nie je vždy samozrejmosťou, preto si ju teraz dokážem viac vážiť,“ hovorí.

„Zase však neexistovala nezamestnanosť. Dnes má veľa ľudí flexibilný pracovný čas, práca vie byť aj kreatívnejšia. Vtedy sa veľmi vymýšľať nedalo,“ objasňuje. „Budovanie kariéry bolo nemožné, ak ste neboli aktívny zväzák alebo člen komunistickej strany. Ja sama som si musela dávať pozor na to, čo kde poviem,“ vysvetľuje. „Veľkou výhodou boli zájazdy ROH, lacné štátne a družstevné byty. Len sa na byty čakalo dlho, ja 15 rokov,“ vraví.

Alena Otajovičová (59) z Bratislavy
Alena Otajovičová (59) z Bratislavy
Zdroj: archív

Plagáty zrazu kritizovali komunistov

Michal Petrilák (58) zo Starej Ľubovne spomína na rok 1989 ako na niečo veľmi vzrušujúce. „Sledovali sme živé vysielania z Prahy a Bratislavy. Aj u nás boli mítingy, námestie bolo polepené plagátmi, ktoré kritizovali vládu, systém, komunistickú stranu,“ spomína. Oceňuje, že po revolúcii mohol popri zamestnaní podnikať.

„Mohli sme vyznávať vier u. Otvorili sa hranice, mohli sme cestovať,“ vyratúva. „Ale s otvorenými hranicami prišlo veľa negatívneho. Ľudia môžu robiť v zahraničí za lepšie peniaze, často však na úkor rozdelenia rodiny. Pracovné istoty, bezplatné školstvo a zdravotníctvo sú preč,“ namieta.

Michal Petrilák (58) zo Starej Ľubovne
Michal Petrilák (58) zo Starej Ľubovne
Zdroj: archív

Deti skandovali s protestujúcimi

Milina (57) a Miroslav (56) Čorňákovci z Ľutiny si spomínajú, ako sledovali revolučné udalosti v televízii. Ich tri malé deti chodili okolo nich po obývačke a skandovali Máme holé ruce! Odvtedy sa ich životy radikálne zmenili. Lenže podľa Miliny bol život pred revolúciou bezstarostnejší. „Nemusela som sa až tak obávať budúcnosti, doba poskytovala určité istoty,“ vysvetľuje. „Ja to zase až tak nepociťujem. Ako som sa mal pred revolúciou, tak i po nej,“ hovorí Miro.

Milina (57) a Miroslav (56) Čorňákovci z Ľutiny
Milina (57) a Miroslav (56) Čorňákovci z Ľutiny
Zdroj: archív

Riešila som rozvod a dieťa

Soňa Bučencová (48) z Myjavy mala v roku 1989 iné starosti. „Bola som na materskej so synom Lukášom a riešila som rozvod. Politika ma nezaujímala,“ spomína. „Rozviedla som sa, nastúpila do práce a musela som fungovať ďalej. V roku 1994 sa mi narodil Daniel a to mi zmenilo život. Je to autistické dieťa, o ktoré sa odvtedy starám, to je moja práca,“ hovorí.

Porovnať situáciu kedysi a dnes nedokáže. „Neviem, ako to bolo vtedy s autistickými deťmi, ale dnešná pomoc od štátu je minimálna. Roky, ktoré sa starám o syna, mi ani nezapočítajú do dôchodku,“ posťažovala sa. „Za komunistov bolo lepšie. Nedalo sa cestovať, ale stavali byty, boli mladomanželské pôžičky,“ hodnotí.

Soňa Bučencová (48) z Myjavy
Soňa Bučencová (48) z Myjavy
Zdroj: archív

Na protestoch pri čaji

Dušan Čavajda (54) z Oščadnice bol tam, kde sa diali prevratné udalosti. „Bola to úžasná atmosféra v Prahe na Václaváku so študentmi pri teplom čajíku a demonštráciách. Bol som v Prahe služobne, keď vtedajšia vláda podala demisiu. Boli to naozaj veľké oslavy,“ spomína. Hneď však dodá, že nie všetky veci sa zmenili k lepšiemu. „V tom čase mal každý prácu. Kto nerobil, išiel sedieť. Dnes je to inak. Človek robiť nemusí a ešte mu aj za to platíme z našich daní. Čo sa týka cien vtedy a dnes, tak to sa nedá porovnať. Jediná výhoda je, že sme otvorili hranice a dali možnosť ľuďom vycestovať, kam chcú,“ zhrnul.

Dušan Čavajda (54) z Oščadnice
Dušan Čavajda (54) z Oščadnice
Zdroj: archív

Revolučné zmeny 1989

  • Pôvodne bol 17. november Medzinárodný deň študentstva. Pripomínal uzavretie českých vysokých škôl nacistami 17. novembra 1939.
  • Dnes je to Deň boja za slobodu a demokraciu. Sprievod vysokoškolákov 16. novembra 1989 v Bratislave a o deň neskôr v Prahe sa zmenil na protest proti režimu. Po tvrdom zásahu Verejnej bezpečnosti 17. 11. 1989 na Národnej triede v Prahe proti študentom odpor zosilnel. Nežná či zamatová revolúcia vyvrcholila odstúpením komunistov. Nahradili ich predstavitelia českého Občianskeho fóra a slovenskej VPN. Od 1. januára 1990 sa stal novým prezidentom Československa Václav Havel.