Prvá dávka adrenalínu sa dostaví už po vstupe do priestorov Hurricane Factory Tatralandia. V presklenom letovom tuneli sviští vietor rýchlosťou do 270 km/h. Táto umelo vytvorená sila dokáže „sfúknuť“ každého, kto sa jej vystaví, no pod dohľadom inštruktora je to naopak. Vy sa hráte s vetrom a užívate si beztiažový stav. Pocit je rovnaký, ako keď vyskočíte z lietadla vo výške štyroch kilometrov.

Akurát v tuneli sa nemusíte báť výkyvov počasia a toho, že sa vám napríklad neotvorí padák. Niekoľkominútová inštruktáž od profesionála vás pripraví na prvý let. „Základ je hlava hore, prehnúť sa v panve, mať prikrčené ruky aj nohy,“hovorí mi Róbert Bodó alias Robin, ktorý robí inštruktora druhý rok. Vzápätí sa vrhám na „cvičnú kozu“, aby som mu ukázal, ako mi to pôjde.

Prvé sekundy letu: Bez inštruktora by sa zo mňa stala neriadená strela.
Prvé sekundy letu: Bez inštruktora by sa zo mňa stala neriadená strela.
Zdroj: Hurricane Factory

„Keď stiahneš ruky k ramenám a súčasne vyrovnáš nohy v kolenách, ideš dopredu. Ak chceš cúvať, natiahneš ruky dopredu a kolená jemne pokrčíš,“ dodáva. Podáva mi prilbu, dávam si štuple do uší. Pokyny si už presne nepamätám, ale nič to. Robin ide do tunela prvý a posunkami ma inštruuje, čo mám robiť. S rukami zopnutými na hrudi sa oddávam víchru aj ja. „Hlavne treba byť uvoľnený,“ pripomínam si ešte jeho slová zo školenia, no tie mi v sekunde doslova vyfučia z hlavy.

Spočiatku sa strnulo snažím udržať balans. Napínam všetky svaly, aby ma to pre nesprávny pohyb neoplieskalo o spodnú mrežu. Oči mám doširoka roztvorené, ale až po chvíli začnem vnímať signály, ktoré mi dáva Robin. Uznanlivo pokýve hlavou, keď sa mi podarí dosiahnuť stabilizovanú polohu, do ktorej ma naviedol. Som nehybný, ale všetko okolo mňa sa rúti 200-kilometrovou rýchlosťou. Super pocit!

Ozajstný pôžitok z lietania prichádza po pár desiatkach sekúnd, keď precítim silu, ktorou ma vietor „obmýva“. Vďaka inštruktorovi sa zo mňa nestala neriadená strela. Asi najväčší zážitok je tzv. taxík, keď ma pevne uchopí za kombinézu a spolu letíme až do najvyšších poschodí tunela a zase naspäť. Keď ma pustí, mám pocit, že uletím, no už viem, ako na to. Po dvoch minútach, koľko trvá štandardný let, sa vyslobodzujem z voľného pádu a mysľou mi chodí len jediné: „Chcem ísť ešte raz!“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.