Celý svet, Slovensko nevynímajúc, sužuje koronavírus. Nedávno ste povedali, že našu krajinu vždy veľké epidémie a vojny iba „lízli“. Skončíme aj teraz lepšie ako ostatní?

- Keď som hovoril, že Slováci majú vlastne šťastie vo svojej novodobej histórii, tak samozrejme, mohol som niekoho rozrušiť, pretože život na Slovensku za posledných sto rokov nebol ľahký. Ale - v porovnaní s niektorými okolitými štátmi sa nám darilo relatívne dobre preplávať históriou. Ľudia, ktorí poznajú slovenskú históriu dobre, tak vedia, že Slováci sú jedni z najväčších víťazov 20. storočia v rámci Európy - napriek mnohým problémom sú neustále na vzostupe. Aj teraz sa môže teoreticky stať, že z toho vyjdeme dobre. Úrovňou technickej prípravy na tom nie sme najlepšie, treba si to s istým znepokojením pripustiť. Ale to, ako zareagovala spoločnosť, to je veľký prísľub do budúcna. Napriek tomu, že každý vidíme často vo svojom okolí ľudí, ktorí porušujú predpisy a zákazy, tak vo všeobecnosti slovenská spoločnosť zareagovala výrazne lepšie ako mnohé spoločnosti v západnej Európe.

V čom sme teda iní?

- Slováci ako malý národ chcel náročné 20. storočie hlavne prežiť. Mali sme to tak trochu pod kožou. Nie je na tom nič zlé, aj evolučne je to výhodné. Niekedy sme robili aj kompromisy, ktoré nás spätne netešia, ale je fakt, že sme cez mnohé celoeurópske katastrofy vedeli pomerne dobre preplávať. Teraz si ľudia uvedomili, že pandémia je niečo, čo si nebude vyberať. Nemôžete urobiť to, že sa politickým rozhodnutím vyhnete nejakému konfliktu, že sa budete snažiť byť nejakým spôsobom alibista. A keďže ľudia poznajú stav slovenského zdravotníctva, zareagovali veľmi rýchlo. Začali dodržiavať predpisy spôsobom, ktorý je na Slovensku bezprecedentný.

Necítime iba väčší strach ako iné krajiny?

- Aj keď niekedy máme tendenciu niektoré zákony obchádzať, v tomto prípade sme si jednoducho uvedomili, že sme malý národ, malá skupina, ktorá nikdy nebude mať výraznejšiu možnosť prehovoriť do rozhodnutí mocných, byť tam, kde sa rozhoduje. A práve preto, že chceme prežiť, musíme si tentokrát vstúpiť do svedomia a riešiť situáciu naozaj dôsledne. Niektorí ľudia v západnej Európe sa možno spoliehajú na to, že ich to dobré zdravotníctvo zachráni. Bežný Američan sa možno spolieha, že ho zachráni vláda, ktorá už rozhodla, že začne ľuďom posielať peniaze na účty. Nič z toho na Slovensku nebude. My na to nemáme priestor a ľudia to veľmi dobre vedia. Začali byť veľmi svedomití a vieme improvizovať. V niektorých krajinách sa ľudia sťažujú na nedostatok rúšok, no na Slovensku jednoducho ľudia začali spontánne vyrábať rúška svojpomocne. Je to skutočne az dojímavé, ako každá druhá žena momentálne šije rúška. Keď už ušije pre celú širokú rodinu, tak začína šiť pre okolie, pre svojich susedov. Rómky z Dobšinej, keď už ušili rúška pre všetkých z rómskej komunity, začali šiť pre seniorov v Dobšinej, ktorí sú nerómovia. To je veľký prísľub do budúcna - táto kríza sa môže pozitívne prejaviť na prípadnom zlepšení vzťahov medzi skupinami, kde to občas vie zaškrípať. Toto sa v mnohých krajinách nedeje. V solidarite, ktorú sme znovuobjavili práve cez túto chorobu, sme našli niečo, čo nám všetkým chýbalo. 

Toto je za dlhý čas katastrofa celosvetových rozmerov. V čom je iná od napríklad regionálnych kríz?

- Je to iné v tom, že svet je nepomerne prepojenejší, globalizovanejší. Uvediem príklad. Keď som bol dieťa, čítali mi rozprávku o dvanástich mesiačikoch. Maruška dostala úlohu nájsť v januári v lese jahody. Ako deti sme sa na tom smiali, že čo to je za nezmysel. Dnes si ich kúpite aj v januári, nie je to problém, dovezú sa z Argentíny alebo Čile. Svet je ale prepojený najmä informačne - keď sa niečo stane v Buenos Aires, o minútu o tom budeme vedieť na Slovensku. Vieme sa podľa toho začať správať. Svet je prepojený ako nikdy predtým. Zároveň ale platí, že inštitúcie fungujú v rámci národných štátov. Vytvorili sme si síce OSN, ale to v tomto zmysle nezabezpečí koordináciu všetkých aspektov fungovania globalizovaného sveta. Nové je, že síce fungujeme už ako súčasť prespojeného sveta, ale v skutočnosti inštitucionálne sme stále vo vnútri často malých národných štátov. Veľmi dobre to poznáme na Slovensku a toto nás momentálne dohnalo. Uzavreli sme sa v malých štátoch, máme predstavu, že iba takto to môže fungovať a dokonca sme schopní navzájom si obrazne povedané "kradnúť" rúška medzi krajinami. Takto to nefunguje, pandémia nás dobehne všetkých. Je tu impulz na zamyslenie sa nad predstavou ako centrálnejšie plánovať to, ako ľudstvo má reagovať na niektoré veci. Bude sa to koniec koncov týkať klimatickej zmeny. Tam to vidíme výrazne  - to, že my na Slovensku nejakým spôsobom reagujeme na klimatickú zmenu, je síce potrebné , ale ak nezareaguje veľká Čína, tak my môžeme reagovať koľko chceme. Pandémia nás prinúti rozmýšľať o mnohých veciach, ktoré sú na stole už dlhé roky. Vieme o nich, ale nevieme s nimi pohnúť dopredu práve preto, že ako ľudstvo sa nevieme dohodnúť.

Von treba ísť iba s rúškom a ideálne aj v rukaviciach, v obchodoch dodržiavať odstupy.
Von treba ísť iba s rúškom a ideálne aj v rukaviciach, v obchodoch dodržiavať odstupy.
Zdroj: tasr