Emócie, ktoré po ôsmich rokoch od tragédie ostrov Utøya stále vyvoláva, sa len ťažko opisujú. „Išla som tam na pozvanie nórskej ambasády. Vôbec som nepredpokladala, čo tam môžem očakávať, ako to zvládnem. Myslela som si, že to bude len nejaký workshop o boji proti nenávistným prejavom. Sila tých pocitov však prekvapila i mňa samotnú,“ opisuje svoju cestu na miesto krvavého masakra Katarína.

Časová os správ o tom, čo sa deje priamo na ostrove medzi deťmi a rodičmi. Rodičia niekde žiadajú svoje deti, nech im hneď zavolajú, odpoveď je, že nemôžu, lebo musia byť ticho skrytí. Pri niektorých spravách zrazu pokračujú len rodičia, píšu a majú strach. Dieťa už nepíše a na časovej osi je zápis polície, napríklad: Zahynul o 18,05. Správy matky však pokračujú ďalej, nevie čo sa salo: 18,30: Si v poriadku? Ozvi sa, daj o sebe vedieť.
Časová os správ o tom, čo sa deje priamo na ostrove medzi deťmi a rodičmi. Rodičia niekde žiadajú svoje deti, nech im hneď zavolajú, odpoveď je, že nemôžu, lebo musia byť ticho skrytí. Pri niektorých spravách zrazu pokračujú len rodičia, píšu a majú strach. Dieťa už nepíše a na časovej osi je zápis polície, napríklad: Zahynul o 18,05. Správy matky však pokračujú ďalej, nevie čo sa salo: 18,30: Si v poriadku? Ozvi sa, daj o sebe vedieť.
Zdroj: archív KH

Už pri príchode na ostrov mala srdce zovreté a v hrdle obrovskú guču. „Prišli presne tak ako on, Breivik. Iná cesta tam nevedie. Prvé povolenie emócií a plač nastal v centrálnej kaviarni, kde sa vtedy pred ôsmimi rokmi ukrývalo pred dažďom najviac ľudí. Vnútri je teraz nainštalovaná stena, na ktorej je zdokumentovaná všetka esemesková komunikácia medzi mladými ľuďmi a rodičmi v čase tragédie,“ s ťažkým hlasom dostáva pocity zo seba Katarína.

„Pri niektorých správach je zrazu pri mene koniec a len rodič píše ďalej... a tam je správa od polície, že napríklad zahynul o 18.05 a ešte o 18.30 matka obeti píše, či je v poriadku a nech sa ozve. Dojali ma tiež situácie, keď rodičia písali deťom ,zavolaj mi’ a oni odpisovali ,nemôžem, musím byť ticho, aby ma nepočul’. Všetci sme tam plakali,“ priznáva Katarína.