Sergej Rezničenko (59) mal v tom čase len dvadsaťšesť rokov a bol vojakom v zálohe. S manželkou Zlaticou (64) boli rodičmi synov Andreja a Sergeja. „Dostal som povolanie na vojenské manévre. Nevedel som však kam. Pýtal som sa na to. Poznamenali, že veď uvidím. Začal som niečo tušiť, keď sme vzlietli z vojenského letiska Čuhujiv neďaleko Charkova a pristali v meste Biela Cerkev,“ spomína Sergej na krušné chvíle. Museli sa prezliecť do vojenského odevu,  neskôr ich  pripojili  k 25. brigáde a odviezli do Černobyľu. „Pracovali sme veľmi ťažko do piatej-šiestej hodiny ráno. Čakali sme, že nás príde niekto vystriedať, veď aj my sme nahradili jednu skupinu. Neprišiel však nikto,“ rozpráva. "Pýtal som sa kamaráta Petra, koľko je hodín. Ukázal mi hodinky,  ktorých ručičky sa otáčali šialenou rýchlosťou. Nevedeli sme čo sa deje. Vtedy jeden z vojakov keď sa to dozvedel, odporučil Peťovi, aby hodinky zahodil, lebo je zvýšená radiácia,“ spomína Sergej na zvláštnu príhodu.

Sergeja Rezničenka ako 26 - ročného povolali spolu s rovesníkmi na
Sergeja Rezničenka ako 26 - ročného povolali spolu s rovesníkmi na "vojenské manévre" do Černobyľu.
Zdroj: refrofoto Daniela Pirschelová

 

Sergej bol v civile vodičom kamióna aj preto rozhodli, že vystrieda kolegu v meste Pripjať, teda priamo v centre výbuchu. „Keď som prvý raz vystúpil z auta, cítil  som v ústach zvláštnu sladkastú chuť. Zarazilo ma, že areál bol obohnaný ostnatým drôtom. Von zo zóny som sa nedostal, lebo pri výstupe z nej boli dozimetre na meranie zamorenia. Keď som sa k nim priblížil na vzdialenosť desiatich metrov, tak sa okamžite spustilo poplašné zariadenie. Zo strážnej veže vybehli vojaci so samopalmi a s pištoľami a vrátili ma späť,“ hovorí. V tomto pekle zotrval dva a pol mesiaca. „Za celý ten čas som nevidel žiadneho lekára, ktorý by sa zaujímal o náš zdravotný stav,“ krúti smutne hlavou.

Viac foto v galérii článku

Článok pokračuje na ďalšej strane

Vyjadrite svoj názor v diskusii článku.