Sergej Rezničenko (61) mal v tom čase len dvadsaťšesť a bol vojakom v zálohe. S manželkou Zlaticou (66) boli rodičmi synov Andreja a Sergeja. „Dostal som povolanie na vojenské manévre. Nevedel som však kam. Pýtal som sa na to. Poznamenali, veď uvidím. Začal som niečo tušiť, keď sme vzlietli z vojenského letiska Čuhujiv neďaleko Charkova a pristali v meste Biela Cerkev,“ spomína Sergej na krušné chvíle. Museli sa prezliecť do vojenského odevu, neskôr ich pripojili k 25. brigáde a odviezli do Černobyľu. „Pracovali sme veľmi ťažko do piatej-šiestej ráno. Čakali sme, že nás príde niekto vystriedať, veď aj my sme nahradili jednu skupinu. Neprišiel nikto,“ rozpráva. "Pýtal som sa kamaráta Petra, koľko je hodín. Ukázal mi hodinky, ktorých ručičky sa otáčali šialenou rýchlosťou. Nevedeli sme čo sa deje. Vtedy jeden z vojakov keď sa to dozvedel, odporučil Peťovi, aby hodinky zahodil, lebo je zvýšená radiácia,“ spomenie zvláštnu príhodu.
Sergej bol v civile vodičom kamióna aj preto rozhodli, že vystrieda kolegu v meste Pripjať, teda priamo v centre výbuchu. „Keď som prvý raz vystúpil z auta, cítil som v ústach zvláštnu sladkastú chuť. Zarazilo ma, že areál bol obohnaný ostnatým drôtom. Von zo zóny som sa nedostal, lebo pri výstupe z nej boli dozimetre na meranie zamorenia. Keď som sa k nim priblížil na vzdialenosť desiatich metrov, tak sa okamžite spustilo poplašné zariadenie. Zo strážnej veže vybehli vojaci so samopalmi a s pištoľami a vrátili ma späť,“ hovorí. V tomto pekle zotrval dva a pol mesiaca. „Za celý čas som nevidel žiadneho lekára, ktorý by sa zaujímal o môj zdravotný stav,“ krúti smutne hlavou.
