Sestričiek sa v roku 2016 ujala pestúnska rodina Vargovcov, s ktorou žili dva a pol roka. Koncom minulého roka však opäť skončili v detskom domove. Podľa pestúnov im štát v opatere o psychicky poznačené deti nepomáhal dostatočne. Sociálna poradkyňa Ida Želinská, ktorá situáciu úbohých dievčatiek sleduje od začiatku, vníma ich prípad ako veľkú tragédiu, ktorej obeťami sú dve nevinné deti.

Vzdali sa detí lebo nevládali?

Stratili rodinu aj domov! Dve sestričky, s ktorými sa krutý osud neustále zahráva, stále nenašli ľudí, o ktorých sa môžu oprieť. Pestúnski rodičia, ktorí sa ich v roku 2016 ujali, totiž nedávno požiadali o zrušenie starostlivosti. Dôvodom bolo najmä to, že im s dievčatkami štát podľa ich slov nepomáhal. Dve úbohé sestričky predtým putovali z detského domova do detského domova. Ich matku a otca odsúdili za utýranie dcérky Lucky († 5).

Bývalá riaditeľka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ida Želinská si na margo štátu servítku pred ústa nekladie. „Sú to štátne deti, za ktoré prevzal zodpovednosť štát. Na základe nejakého výberu určil, že práve títo dvaja ľudia budú vhodní,“ hovorí I. Želinská, ktorá v súčasnosti pôsobí ako sociálna poradkyňa.

S rodinou pestúnov Sašky a Simonky sa pozná osobne a ich prípad dôverne pozná. Detí sa po ťažkých mesiacoch výchovy vzdali podľa nej preto, že už nevládali. „Ak dostanete dieťa, ktoré si prešlo týraním, môže sa správať nepredvídateľne. Rodiny často zlyhávajú na tom, že chcú pomôcť. A za tú pomoc, ktorú poskytnú a ktorú robia najlepšie, ako vedia, nedostanú od dieťaťa adekvátnu odpoveď preto, lebo nevie dať najavo, čo sa od neho očakáva. Je zranené,“ hovorí odborníčka o situácii, s ktorou evidentne bojujú náhradní rodičia dievčatiek.

Pohreb Lucky sa konal za účasti verejnosti.
Pohreb Lucky sa konal za účasti verejnosti.
Zdroj: Matej Kalina

Vargovcov, ktorí sa o dievčatká starali, podľa nej štát veľmi zaťažil tým, že im neponúkol žiadnu podporu a ochranu. „Vidím v tom veľké štátne zlyhanie, zlyhanie inštitúcií, aj vo výbere rodičov, či skutočne s nimi hovorili o tom, či takúto obrovskú záťaž s týranými deťmi zvládnu ako rodičia začiatočníci,“ zhodnotila s otázkou, akú pomoc im vlastne poskytli počas dva a pol roka, keďže v oficiálnom vyjadrení uviedli sedem návštev galantskej sociálky.

Psychológ tam podľa jej slov mal taktiež chodiť častejšie, najmä v prvých mesiacoch, v ktorých dievčatá prišli do pestúnskej rodiny. „Pre deti sú tieto riešenia zlé. Ľudom veria čoraz menej a menej. Možno stresy, ktoré zložili túto rodinu, zložia akúkoľvek ďalšiu. To sa deťom stáva,“ vysvetľuje.

Verejnosť sa však pýta, či rodičia-pestúni nemali zvýšenú starostlivosť očakávať. „Nemusia vedieť o všetkých dôsledkoch. Predstavte si, že sú to laici, ktorí túžia dať deťom domov. Tak do toho vletia, aj keď vedia, že boli týrané,“ vysvetľuje Želinská. „Kým bežné dieťa si zvykne rýchlo, týrané učíte roky, že sa nemá báť, ak si ho priviniete. Je to obrovský nápor na psychiku. Musíte počítať s tým, že mesiace nedostanete emocionálnu odpoveď, ktorú aj rodičia potrebujú,“ upozornila na dôvod, prečo je podpora psychológa dôležitá nielen pre deti, ale aj pre pestúnskych rodičov.