Aj keď peniaze človek potrebuje, nikdy neboli cieľom môjho života – vysvetľuje, prečo sa pustila do veľkého triedenia vecí aj kníh. Chce odísť tak, ako treba. „No s niektorými predmetmi sa mi lúči ťažko, akoby som spolu s nimi vyhadzovala aj človeka, ktorý mi ich daroval, lebo mi ho stále pripomínajú.“

Herečka priznáva, že zo zdravotnej stránky má ťažší rok, podlamujú sa jej nohy, má pocit, že ju zo dňa na deň opúšťajú sily, hovorí o „únave materiálu“… Ale keď spomína na svoj život, hlas sa jej nezachveje ani pri spomienkach na tie najťažšie časy. Vyžaruje z nej obrovská ľudská sila.

O herectve Eva vôbec nesnívala. „Po gymnáziu som chcela ísť na rok pracovať do Francúzska, na rok do Veľkej Británie, aby som sa zdokonalila v jazykoch, a ešte som mala namierené do Ameriky za príbuznými z otcovej strany.“ Po návrate domov chcela absolvovať vysokoškolské štúdium, možno cudzích jazykov, možno histórie alebo medicíny.

„Zmaturovala som však v roku 1948. V roku, keď sa hranice k slobodnému svetu zatvorili a z mojich plánov sa stali aeroplány,“ usmieva sa. Politické zmeny sa dramaticky dotkli aj jej rodiny, ktorej súčasťou bola historicky zaujímavá postava – jej otec, generál Jozef Martin Kristín.

Do prvej svetovej vojny ušiel z Ameriky, aby sa ako dobrovoľník pridal k Štefánikovým československým légiám vo Francúzsku. Na začiatku Slovenského štátu, ako veliteľ divízií v Trenčíne, mal v správe aj vojenské sklady, ktoré v roku 1939 odmietol vydať nemeckej armáde.

Preto ho 18. mája 1940 uväznili a nemecký vojenský súd ho odsúdil na smrť, proti čomu sa ako dôstojník slovenskej armády odvolal. Zmiešaný slovensko-nemecký súd ho potom odsúdil na doživotie. Po vojne ho rehabilitovali, ale v marci 1948 odmietol vstúpiť do komunistickej strany a pre názor, že armáda musí chrániť štát a nie politickú stranu, sa stal znova nepohodlným.

</a> Eva Kristínová zamlada. Foto: Archív

„Otca degradovali a do dvadsiatich štyroch hodín sme museli opustiť Prahu, kde pracoval na ministerstve obrany. Prichýlili nás známi v Nemšovej, otcovej rodnej dedine. Dostal miesto robotníka v pozemných stavbách, a hoci na uživenie veľkej rodiny bol jeho plat mimoriadne malý, trval na tom, že musím študovať ďalej.“ O výbere školy sa Eva išla poradiť so svojou obľúbenou pani profesorkou. Keď sa jej pýtala, čo by sa jej páčilo, dostala nečakanú otázku: „A čo divadlo?"

Vysoká škola múzických umení vtedy ešte na Slovensku neexistovala, ale na bratislavskom konzervatóriu práve otvárali dvojročný kurz herectva, ktorý Eva Kristínová absolvovala, a už po prvom ročníku nastúpila do SND v Bratislave ako elévka, aby mohla finančne vypomôcť rodičom.

„SND malo vynikajúci súbor, ale najväčšmi som obdivovala Ivana Mistríka. Ivanko bol šľachtic ducha, zázračne vybavený na herectvo. Na postave pracoval mimoriadne rýchlo. Napriek tomu sa nikdy nevyvyšoval, nikoho nezhadzoval, neohováral, nikomu sa nepodlizoval.“

</a> Často hrala ženy z ľudu. Foto: Archív

Pre ľudské vlastnosti aj pre veľký talent si vážila aj kolegyňu Elenu Latečkovú, neskôr Rampákovú. „Elena bola presvedčená komunistka. Neprekážalo mi to, lebo bola čestná a priama a nikdy nerobila nič poza chrbát, čo som si na nej vážila.“

S manželom sa zoznámila v rozhlasovej skupine Žnica, v ktorej spievali ľudové piesne. „Zaľúbili sme sa na zájazde v Rumunsku, v kráľovskom sade, kde práve nádherne kvitli a voňali červené ruže. Ten zázrak nás viacerých opantal. Manžel bol veľmi dobrý človek, ale na divadlo sa pozeral ako na povolanie nedôstojné pre dospelého človeka, a preto čakal, že keď sa mi narodil syn, na herectvo už ani nepomyslím. Lenže mňa to k nemu ťahalo čoraz väčšmi… Iniciátorkou rozchodu som bola ja. Syn Ľubko mal tri roky, keď nás rozviedli.“

Neoľutovala to neskôr? „Nikdy. Ten pocit, keď sudca vyhlásil, že naše manželstvo je rozvedené, si viem vyvolať aj dnes. Akoby mi preletel nad hlavou voňavý vetrík. Nevysloviteľný pocit slobody… Pritom na bývalého manžela nemôžem povedať jediné zlé slovo. Do konca jeho života sme spolu dobre vychádzali a o syna sa príkladne staral.“

Druhýkrát sa už nevydala, ale priznáva, že sa zaľúbila ešte raz, tentoraz veľmi. „Náš vzťah trval deväť rokov a zase som ho ja musela ukončiť.“ Kto bol jej láskou, to nechce prezradiť, len toľko, že o nich aj tak vedelo pol Bratislavy.

„Nežiadala som od neho, aby sa pre mňa rozvádzal, len aby sa ku mne pred ľuďmi priznal, ako k ,tej druhej‘. Raz na mňa padlo priam bezmocné zúfalstvo… Neviem to presne pomenovať, ale tie strašné pocity si pamätám. Bola noc, ležala som pri spiacom synovi. Napriek tomu, že som sa ho držala, akoby sa dlážka od váľandy smerom k balkónu prudko zošikmovala. Len zabiť sa, zabiť! Ledva som sa doplazila k telefónu a zatelefonovala našej tete Blažičke, aby, ak môže, ma prišla ratovať. Prišla okamžite. Na nič sa nepýtala. Vrúcne ma objala a pobozkala a len rozprávala a rozprávala. O tom, ako sa chcela utopiť v Dunaji a zachránil ju chudobný rybár. Presne vedela, čo sa vo mne deje… A tak ma zachránila. Keď môj drahý prišiel, napriek tomu, že som ho čakala, môj anjel strážny mi nedovolil otvoriť mu dvere.“

</a> Jej syn s rodinou je Eve veľkou oporou. Foto: Archív

Žije sama, ale osamelo sa necíti. „So súrodencami sme vždy držali pokope. Syn sa oženil, má svoju rodinu a sú mi veľkou oporou. Často si ma brávajú k sebe. S manželkou sú obaja lekári a majú dve dospelé dcéry, moje drahé vnučky, ktoré mi takisto robia veľkú radosť.“

Hoci život Evy Kristínovej nebol jednoduchý, milované povolanie ju obohacovalo pocitmi potrebnosti a radosti aj v ťažších chvíľach. „Veľakrát mi človečensky veľmi pomohli či už verše básnikov, ktoré som prednášala, alebo postavy, ktoré som stvárňovala. Napríklad taká pani Felice v Goldoniho Štyroch grobianoch, žena, čo si vie všetko vybaviť radostne a pri všetkej počestnosti. Lebo veď aj keď je zamračené, treba sa dostať nad mraky a tam už slnko svieti neprestajne.“