Pavol Konštiak

Vražda mladého novinára otriasla celým Slovenskom, ale najmä rodinou a medzi jeho kamarátmi. Vo Veľkej Mači boli zavraždení investigatívny reportér Ján Kuciak (†27) a jeho priateľka Martina (†27). „Veľmi sa ľúbili, vždy keď prišli domov, boli spolu. Keď išli na východ k rodičom, Janči prišiel aj s Maťkou do Štiavnika. Ako dobrí kamaráti sme sa vždy stretli,“ vraví jeho najlepší kamarát, ktorý chodil s Jánom na gymnázium.

O svojej práci veľa nehovoril, no bol vždy rád, keď napísal tému, ktorú sa mu podarilo vyriešiť. „Vždy som mu povedal, aby si dával pozor, pretože témy, na ktorých pracuje sú pre neho nebezpečné. Povedal mi, aby som sa nebál, že ak by vo svojich článkov klamal, tak vtedy by sa bál, no on si každú informáciu overoval aj u troch zdrojov,“ hovorí kamarát.

Okrem iného nám prezradil, že sa mu vo svojej trojročnej práci viac krát vyhrážali. „Dosť ma trápi to, že nedávno mal pokazené auto. Nemohol naštartovať, dokonca vo svojej poštovej schránke v Mači si našiel gumu, akoby mu niekto chcel naznačiť, že ho chcú kvôli jeho práci vygumovať z tohto sveta. Mám pocit, že Jančiho pripravila o život talianska mafia o ktorej nedávno robil materiál. Veľa o práci síce nevravel, no čo viem z jeho rozprávania, na článku robil vyše dvoch mesiacov a povedal, že mu to dalo poriadne zabrať, takmer to mal už hotové,“ spomína si jeho kamarát, ktorý nechce byť menovaný.

Podľa jeho slov sa svojim témam venoval dlhodobo. „Nikdy to nebolo ani za jeden, ani za dva dni. Pracoval na tom týždne a jeho šéfredaktor Peťo (Peter Bárdy, pozn. red.) ho nikdy k rýchlemu spracovaniu tém nenáhlil. Vždy mi povedal, že je to jeden najtrpezlivejší a kamarátsky šéf, ktorý stojí pri každom zamestnancovi a je im všetkým oporou,“ dodal.

O svoj život sa vraj nebál. Doteraz sa mu nestalo, že by ho niekto zbil alebo že by mu niekto chcel podpáliť auto. „Možno preto, že ho mal len niekoľko mesiacov a častejšie sa do Bratislavy viezol vlakom. Strach v jeho očiach som nevidel, no videl som v nich veľkú lásku k Martinke,“ dodáva.

Paradoxom je, že Jánova snúbenica nemala tiež s nikým žiadny konflikt a keďže viac menej sa zdržiavala na východe kde pracovala ako archeologička, spolu boli len počas víkendu. „Maťka mala v týždni keď sa stala vražda jeden dôležitý výskum, no kvôli zlému počasiu bol zrušený a odložený o týždeň. Rozhodla sa preto ísť do Veľkej Mače k Jančimu, kde mala byť do nedele. Takže zrejme sa stala náhodnou obeťou, s ktorou vrahovia nerátali, keďže sa mala v tom čase nachádzať na východe,“ domnieva sa Jánov najlepší kamarát.

Aj jeho ďalších spolužiakov táto tragédia veľmi zasiahla. „Je to nesmierna tragédia pre nás všetkých. Chodili sme spolu na gymnázium osem rokov. Všetci sme spolu vyrastali a pomaly dospievali. Poznali sme sa od hlavy až po päty. "Kuciho" si pamätám ako vždy veľmi čestného a úprimného chalana. Nikdy sa zbytočne nevystrkoval z davu, no vždy si šiel za svojím cieľom. Bol kamarátsky a v každej chvíli s úsmevom na tvári. Doteraz mi v ušiach znie jeho smiech až tak ťažko nákazlivý. Vždy keď mohol, bez okolkov pomohol. Bol chalan na tom pravom mieste,“ smutne nám povedal jeho spolužiak Jakub Šanko (27).

„Pri spomienke na Jána sa mi vybavuje jedna úsmevná príhoda. Na hodinách nemčiny, keď sme vyrušovali lebo to bola posledná hodina dňa, Jano bol ten, kto dostal za úlohu povykladať všetky stoličky v triede. Tak ako sa to robievalo vždy na konci dňa. Nemčinárka nás učila aj slovenský jazyk a keď odhalila Janov talent na písanie, získal imunitu. Odvtedy pri vyrušovaní na nemčine Jano už stoličky nevykladal. Museli sme my, ostatní z kolektívu. Vybavuje sa mi, ako tie stoličky Jano vždy vykladal na lavice s úsmevom, akoby si to užíval,“ zaspomínal spolužiak Boris Valiček (27).

Ďalšia spolužiačka si spomína na úsmevnú príhodu z chatovačky. „Vždy keď si na neho spomeniem, tak sa mi vybaví, ako doniesol do školy perníkový koláč. Lepší koláč som vtedy nejedla a doteraz ho robievam a vždy si vybavím ako ho doniesol v škatuli od topánok. Vtedy nás to rozosmialo,“ dodáva spolužiačka Gabika (27).

Gymnázium v Bytči do ktorej chodil Janči je tiež zahalené smútkom. Na škole visí čierna zástava a učitelia, ktorí poznali Janka od prvej triedy, si na neho spomínajú len v dobrom. „Keďže som ho učila angličtinu, poznala som ho osobne a môžem o ňom povedať iba pozitíva. Bol veľmi skromný, svedomitý, čestný a veľmi dobrosrdečný,“ podotkla riaditeľka školy Slavka Sitarčíková.

My sme sa včera boli pozrieť v dedinke Štiavnik odkiaľ Ján pochádza. Na ulici sme nestretli takmer nikoho, všetci boli doma. Dokonca aj Jánovi susedia sú pozamykaní a nikomu neotvárajú. „Kto ste, čo chcete?,“ v strachu sa nás pýtala dôchodkyňa cez okno. Keď sme sa jej predstavili a vysvetlili s akým úmyslom sme prišli, i tak nám neotvorila dvere. „Viete, to môže povedať každý. My sa tu teraz bojíme čo i len do obchodu ísť. Máme veľký strach,“ vyhŕkla cez okno.

Rodinu sme doma nenašli, podľa našich informácií vycestovali do Bratislavy, kde si išli prevziať telo svojho zosnulého syna Jána. V dome smútku v Štiavniku je kondolenčná kniha, do ktorej sa zapisujú obyvatelia a zapaľujú k fotografii sviečky. Práve na miestnom cintoríne by sa mala konať posledná rozlúčka zrejme v sobotu. Aj na Obecnom úrade visí čierna zástava a tak si celá obec uctila pamiatku svojho rodáka.

Desiatky študentov a pedagógov Katolíckej univerzity v Ružomberku si včera napoludnie pripomenuli zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu. Študenti tíško stáli a modlili sa za ich duše.