Narodil sa v roku 1906 za čias Rakúsko-Uhorska, zomrel za Československej socialistickej republiky v roku 1990. Otec Vojtecha Löfflera bol armádnym dôstojníkom, matka pochádzala zo zemianskej rodiny. Hoci vyštudoval za zubného technika, náhoda ho priviedla k sochárstvu: počas kreslenia spolužiaka sa ho ten opýtal, či by ho vedel vymodelovať z hliny.

V 30-tych rokoch razil úspešnú cestu výtvarného života. Pracoval s materiálmi ako kov, drevo, kameň či slonovina. V roku 1932 začal súkromne študovať sochárstvo v Budapešti, skúsenosti nadobudol aj u Otakara Velinského v Prahe. O päť rokov neskôr prvýkrát vystavil svoje diela vo Východoslovenskom múzeu.

Po jeho prvej výstave kroky svetom nezastavovali. Pracovne navštevoval Taliansko i Paríž, kde sa opakovane stretával s Pablom Picassom.

Druhá svetová vojna ho však zaviala na východ

Hoci sa svetový konflikt blížil k svojmu konci, sochár doplatil na svoje priezvisko. V Košiciach v tom čase žil ešte esesák s priezviskom Löffler, ktorý mal na starosti verbovanie ľudí do nacistických oddielov. Namiesto tohto Rusi zajali umelca.

Roky 1945 až 1947 strávil v ruskom zajateckom tábore. Ani tam s tvorbou nezaháľal a vytvoril 21 sôch v životnej veľkosti, ako aj mnoho menších plastík.

Tvoril aj miniatúry výlučne žien, je autorom košického Námestia osloboditeľov, pamätníka na Dargove, reliéfu Madonny

Z Ruska sa po návrate do jeho milovaných Košíc oženil s Emíliou Petrovou. Celé päťdesiate a šesťdesiate roky strávil pracovné cesty v Egypte, Sýrii, Poľsku či Grécku. Na rok sa usídlil aj v Spojených štátoch a Kanade.

V roku 1974 mu zomrela manželka, o štrnásť rokov neskôr sa opäť oženil. Tentokrát bola jeho vyvolenou Klára&nbsp;Schönherzová. Keďže nemal žiadne deti, celý svoj majetok venoval mestu Košice. Dodnes tu sídli jeho múzeum, keďže od mesta za dar žiadal, aby tu zriadili po jeho smrti galériu.

Nádejným mladým umelcom prispieval nielen finančne na ich tvorbu, ale pomáhal im aj s bývaním. „Sprvoti bol medzi nami vzťah učiteľ – žiak, no neskôr sme si boli bližší. Keď napríklad odišiel na dlhšiu dobu do Štósu, nechal mi kľúče, aby som mohol pokojne u neho v dome bývať a pracovať. Chodili k nemu mnohí začínajúci i vyštudovaní výtvarníci a spolu sme tvorili. Boli to veselé dni, neraz sa objavila aj nejaká fľaša s pálenkou,“ zaspomínal si pred pár rokmi pre mesto Košice rezbár Stano Pollek. „Keď som o niekoľko rokov neskôr vystavoval veľké drevené sochy na Hrabine a asi týždeň po vernisáži mi zavolali, že jednu moju sochu ktosi ukradol, nenahneval som sa – len som sa pousmial a spomenul som si na pána Löfflera,“ dodal Pollek so slovami, že sochu raz ukradli aj Löfflerovi. „Vtedy povedal, že je to znak toho, že sa ľuďom jeho tvorba páči.“

Pochovaný je na košickom Južnom cintoríne. Hrob zdobí veľký kvetináč bielych chryzantém a kahanec so sviečkou na batérie. „Zamestnankyne múzea spolu s riaditeľom, Petrom Markovičom, navštívili miesto jeho posledného odpočinku, zabezpečili jeho každoročnú údržbu a kvetinovou výzdobou a symbolickým svetlom sviečky si uctili pamiatku Vojtecha Löfflera a jeho najbližších,“ priblížilo múzeum.

Sochár spočíva v spoločnom hrobe so svojou prvou manželkou. Vedľa nich sú z jednej strany pochovaní rodičia umelca, z druhej jeho druhá manželka Klára. Zamestnanci múzea nezabudli ani na údržbu a symbolickú spomienku týchto hrobov…

Omylom ho zajali Rusi, stretával sa s Picassom: TOTO pribudlo na hrobe Béla báčiho z Košíc

Súvisiace články

Ďalšia obrovská strata nielen pre hudobný svet: Po boji navždy odišiel náš významný hudobník!

TAKTO vyzerá prvý prírodný cintorín na Slovensku: Žiadne umelé kvety a majú tu aj vlastné včely

Mafiánske hroby: Okázalé mohyly ako pútnické miesta. Čo si o tom myslí Mikuláš Černák?