Mnoho ľudí je teraz doma, má veľa času a&nbsp;zamýšľa sa, prečo nás postihla táto pandémia. Rozmýšľali ste sa nad tým aj vy?

O tom premýšľajú všetci. Pandémia, vojna, ekologická katastrofa - to sú momenty, ktoré všetkých zaskočia nepripravených. Navyše sme väčšinou generácie, ktoré to nezažili. Spomínam si na rok 1986, keď vybuchol Černobyľ. Mal som 14 rokov, nemali sme správy, možno sme to prežili v takej naivite práve preto. Dokonca nám ľudia, ktorí riadili krajinu, otvorene a dlho klamali. Teraz v priamom prenose zažívame záplavu informácií, ktoré sledujeme on-line.

Stalo sa to, čo sa v globalizovanom svete v jednej chvíli už stať muselo. Mnohí o tom hovorili, mnohí o tom písali, sú o tom nakrútené stovky sci-fi filmov. V podstate mnohí kládli nie otázku, či sa niečo takéto stane, ale kedy sa to stane.

Napriek tomu nás to všetkých zaskočilo...

Na toto sa ťažko dá pripraviť. Pokiaľ spoločnosť žije v predstave neustáleho rastu, zlepšovania životnej úrovne a technologických možností, tak prestane premýšľať o možnom regrese. My už od zmeny v roku 1989 žijeme v predstave, že všetko sa bude neustále zlepšovať. Ale to je falošná predstava. Teraz sme dostali malú facku, že pozor - svet sa vyvíja v sínusoidách. Niekedy idete hore, potom musíte ísť dole.

Kresťania hovoria, že musíme trpieť, lebo sme veľmi rozmaznaní. Ekológovia tvrdia, že sme premnožení, sociológovia, že sme prestarnutí. Čo je pravda?

Svojím spôsobom všetko. Všetky skupiny poukazujú na to, že náš súčasný životný štýl je dlhodobo neudržateľný. Takto ničiť prírodu aj morálne základy v spoločnosti, napríklad dramatickým tlakom na neustály rast, efektivitu aj za cenu toho, že sa úplne sebazničíme, že nebudeme mať čas na seba a svojich blízkych - to predsa musí mať negatívne dosahy. To je neudržateľné.

Ako sociológ ste o tom písali, existuje aj množstvo literatúry...

Čítame to, ale už si to ani nepripúšťame. Jednou zo základných sociologických tém je, ako zladiť prácu s rodinným životom a voľným časom. Ale mnohí sme sa dostali do situácie, že žiadny voľný čas nemáme. A teraz je moment, keď sa dynamika spoločnosti násilne zastavila. Všetci sme nespokojní, sedíme doma, niektorým z toho - ako sa hovorí - začína prepínať. Ale je to vlastne moment, ktorý otvára priestor na zamyslenie sa. Poďme sa baviť o podstate nášho bytia. Lepšia šanca tu nebola už celé roky.

Ľudia sa sťažujú, že médiá prinášajú samé negatívne správy ...

Už pred desaťročiami odborník na médiá Marshall McLuhan hovoril, že médium je zároveň správou. V tomto zmysle je ťažké podávať pozitívne správy v čase pandémie. Treba z pohľadu médií tlačiť, aby tam boli aj príjemné momenty, ale je to čoraz ťažšie. Vôbec nemusíme pochybovať o tom, že súčasná situácia má vplyv na ľudí. Už teraz vidieť, že psychiatri, psychológovia a psychoterapeuti začínajú riešiť problémy ľudí, ktorí to nezvládajú. Je známe, že istá časť populácie má psychické problémy a poruchy, niekoľko percent populácie sú hraničné osobnosti. To všetko sa teraz zvýrazňuje. Keď pominie pandémia, psychiatri a psychológovia budú mať nesmierne veľa práce.

Nie som psychiater ani psychológ. Ale poviem zo sociologického hľadiska, čo je na samovražde zaujímavé. Existujú aj tzv. anomické samovraždy, teda samovraždy, ku ktorým ľudí dohnali spoločenské okolnosti. Ľudia majú pocit, že prestali platiť normy, na ktoré boli zvyknutí. Cítia, že nechcú v tomto svete ďalej žiť. To môže viesť aj k extrémnejším prejavom. To, že sa objavia ľudia, u ktorých sa môže prebudiť možno doteraz spiaca porucha, je pri dlhšom pobyte doma celkom realistické.

Prezidentka aj iní politici si dali rúška a na druhý deň ich začali nosiť všetci. Rešpektujeme autority alebo sme sa konečne zľakli?

Slovensko je krajina, ktorá má istú objednávku na silnú ruku, na ľudí, ktorí sú trochu autoritárskejšie orientovaní. Zahľadenosť do takých lídrov ako bol Vladimír Mečiar alebo Robert Fico tu dlhodobo je a podľa všetkého aj ostane. V prípadoch, ako sú pandémie či vojny je veľmi dôležité, aby sa objavil líder, ktorý jasne ukáže odhodlanosť, nebojácnosť a žiaduce vzory správania. Preto hodnotím krok prezidentky ako veľmi pozitívny v porovnaní s tým, čo sa deje v iných krajinách.

Viktor Orbán premeškal dôležité dni a Maďarsko na tom môže byť v konečnom dôsledku horšie ako Slovensko. To isté Česká republika. Tým, že to na Slovensku urobila prezidentka, zaviedla istý štandard, ktorý väčšina ľudí začala bez problémov dodržiavať. Som presvedčený, že toto na Slovensku veľmi pomôže pri nie úplne ideálne fungujúcom zdravotníctve. Ľudia sa začali sami chrániť a lídri ich k tomu priviedli sympatickým spôsobom.

Mnoho ľudí vyjadrovalo sympatie Petrovi Pellegrinimu, pretože to komunikačne zvládol dobre, hoci hneď po vymenovaní vlády sa ukázali problémy.

Expremiér Peter Pellegrini to zvládol komunikačne veľmi dobre. Ukázal a myslím, že aj do budúcnosti, že ak by on bol lídrom strany Smer, tá má šancu sa v budúcnosti vrátiť, dokonca ešte posilnený. Robert Fico je dnes vnímaný natoľko toxicky, že jednoducho nikto s ním nebude chcieť spolupracovať. Áno, komunikácia expremiéra bola stopercentná, čo však neznamená, že opatrenia boli rovnako presvedčivé - komunikácia však úspešne prekryla problémy, ktoré v štáte objektívne sú. Nemáme rúška, dýchacie prístroje, je veľmi otázne, ako bude naše zdravotníctvo schopné zvládnuť možno desaťtisíce pacientov, ktorí by zrazu potrebovali súrnu pomoc.

Ako toto prežiť bez toho, aby sa nám nerozpadli vzťahy? V Číne vraj momentálne vzrástla rozvodovosť…

Keď sme zatvorení na jednom mieste príliš dlho, tak nevyhnutne prichádza ku konfliktom, k tzv. ponorke. K najväčším hádkam dochádza v nedeľu, keď sa ľudia stretnú. Niektorí sú teraz doma už dva týždne a to je nápor. Dá sa to porovnať s letom, keď je vonku 39 °C, ľudia majú doma obidve deti, ktoré vyvádzajú, po dvoch týždňoch sú z toho všetci na nervy. Teraz je to ešte znásobené oprávneným strachom.

Viac sa ale staráme o starších, pomáhame im. Začneme sa viac zaujímať o svoje okolie?

Myslím si, že áno. Otázka je, dokedy nám to vydrží. Zdá sa mi, že pandémia nás zmení, určite nie všetkých a určite nie nastálo. No dostali sme šancu popremýšľať nad tým, čo je vlastne dôležité v živote. Niektorí sa možno zamýšľajú, prečo zhromažďujú peniaze tak zúfalo. Iní nakoľko má ich práca zmysel. A možno zamestnania, ktoré sme vo svojom okolí zvykli nevidieť - smetiarov, predavačky, vodičov - začneme vnímať inak.

Ľudia sa budú chcieť rýchlo vrátiť k predošlému spôsobu života. Dôležité je, či sa k nemu vrátia trochu reflexívnejšie. Zrejme budú robiť podobné veci ako doteraz, ale otázne je, či to nezačnú robiť tak, aby to malo nejakú pridanú hodnotu. Či si začnú viac vážiť niektorých okolo seba. Často sme voči sebe veľmi necitliví. Možno príde pochopenie hlbších súvislostí fungovania spoločnosti a to by bol úžasný výsledok v situácii, keď na tom ekonomicky zrejme nebudeme najlepšie.

Ako to reálne vidíte: máme šancu stať sa po tomto lepšími?

Na chvíľu sa to určite stane. Aj keď to nemusí vydržať naveky, a ani to nevydrží, tak tá skúsenosť je dôležitá. Spomínam si, že po novembri ´89 ľudia začali byť k sebe na chvíľu lepší. Vydržalo to niekoľko mesiacov, ale ostala spomienka, že nemusíme byť k sebe brutálni, nevšímaví. Ostalo nám v pamäti, že svet môže byť krajší. To vedomie je dôležité. Môže nás držať nad vodou v časoch, ktoré nemusia byť vôbec príjemné.

Sociológ Vašečka o pandémii: Dostali sme facku, aby sme si uvedomili TOTO!