ROZHOVOR so záchranárom Žiakom po návrate z Turecka:Bolo ťažké vysvetliť domácim, že odchádzame

ROZHOVOR so záchranárom Žiakom po návrate z Turecka: Pochopil som, že peklo na zemi existuje!

ROZHOVOR so záchranárom Igorom Žiakom: Pred domácimi sme museli utekať, chceli od nás zázraky

Prvé informácie o&nbsp;zemetrasení som zachytil niekedy o&nbsp;deviatej ráno. Počas porady Horskej záchrannej služby sme dostali niekoľko správ v&nbsp;rámci integrovaného záchranného systému zo sekcie krízového riadenia aj od Hasičského a&nbsp;záchranného zboru, že Turecko oficiálne požiadalo štáty Európskej únie o&nbsp;pomoc.

Do Turecka odletelo desať hasičov a päť horských služobníkov. Nemali ste strach?

Nepociťovali sme strach, skôr očakávania. To, že je akcia schválená a že bude ostrá, sme sa dozvedeli až vtedy, keď sme sa presúvali do Bratislavy. Vedeli sme, že ísť musíme, no hlavne sme tam ísť chceli.

Čo vám napadlo ako prvé, keď ste prišli na miesto?

Že som v pekle. Pochopil som, že peklo na Zemi existuje. Nikto z nás, ktorí sme tam leteli, sme si nevedeli predstaviť rozsah poškodenia mesta a mieru utrpenia domácich. Každá budova je poškodená, ak nie úplne zrútená, a ani jedna už nebude obývateľná.

Nebáli ste sa, že sa niečo pod vami zrúti?

- Báli. Našťastie sme mali psovodov, ktorí pred budovou vypustili psy a tie začali prehľadávať sutiny. V lokalitách, kde to bolo naozaj nebezpečné, museli spraviť hasiči expertízu a posúdiť, či tam ísť môžeme alebo nie. Keď povedali, že nie, nedalo sa nič robiť, museli sme odísť, pretože hrozilo, že sa budova zrúti.

Nenútili vás domáci, aby ste sa tam predsa len išli pozrieť?

- Toto sa stávalo na minútovej báze. Sedeli pred každou budovou. Do jednej nás ťahali aj niekoľko dní za sebou. Snažili sa nás presvedčiť, tvrdili, že napríklad včera v nej počuli hlasy. Nemohli sme si to dovoliť ignorovať napriek tomu, že budovu sme už prehľadali. Išli sme do toho s tým, čo ak náhodou…

Rozhovor pokračuje na druhej strane &gt;&gt;&gt;

Dalo sa im vôbec vysvetliť, že miesto už musíte opustiť a hľadať inde?

Bolo to ťažké. Pozostalí nás tlačili aj do nezmyselných a náročných lokalít, čo sme však chápali. Chceli urobiť všetko, aby sme tých ľudí zachránili. Ťažko sa im preto vysvetľovalo, že musíme odísť, že ideme na iné miesto, že tu je tzv. no live (žiadny život – pozn. red.) alebo že si potrebujeme ísť oddýchnuť. Párkrát sa nám stalo, že sme museli doslova utekať, pretože s domácimi sme sa dostávali do fyzického konfliktu.

Spali sme štyri hodiny denne, zvyšok času sme strávili v teréne. Bolo to náročné, ale keď sa človek správne nastaví, vie sa cez to preniesť. Chceli sme urobiť čo najviac. Každý chlap tam nechal kus seba, telo bolo nastavené na nižší príjem stravy, na menej oddychu. Proste sme frčali. Celý čas sme boli v akomsi záchranárskom švungu. Nemali sme čas na nejaké vyváranie alebo oddych. Jednoducho ste si na chvíľu ľahli, vyložili nohy, zažmúrili oči a už zvonil budík na ďalšiu šichtu a išlo sa na ňu. Únava dolieha až teraz. Aj psy sú na veterinárnej prehliadke.

Cítili sme ich každý deň. Trvali niekoľko sekúnd. Počas otrasov sme rýchlo vybiehali z budov, našťastie väčšie sme zažívali v noci. Ich silu sme pekne videli aj na ceste, po ktorej sme každý deň chodili z tábora do mesta. Každý deň bola poškodená viac a viac.

Zrejme ste neboli ubytovaní v poschodovej budove...

Nie. Nikto nebýval v žiadnej budove, ani keď bola prízemná. Keď sme sem prišli, prisľúbili sme tureckým autoritám, že máme pätnásťčlenný tím, ktorý je sebestačný v plnom zmysle. Mali sme vlastné jedlo, vlastné pitie aj vlastné ubytovanie v stanoch.

Počas pátracej akcie ste zachránili 12 ľudí. Máte o nich nejaké informácie?

Od tureckých tímov, s ktorými sme spolupracovali, vieme, že deväť, desať dospelých a jedno dieťa sú už mimo ohrozenia života. S istotou môžem povedať, že sme predĺžili minimálne 10 životov.

Nie, vôbec. Na takéto veci nebol čas. Ak človek mal šťastie a našli ho, jeho boj sa ešte neskončil. Po zemetrasení boli absolútne preplnené všetky kapacity ambulantných vozidiel, v celom meste bola tri dni dopravná zápcha a to, že ste pacienta dostali do ambulantného vozidla, ešte neznamenalo, že prežije. Boj sa nekončí, ani keď sa človeku podarí opustiť nemocničné zariadenie. Vtedy totiž prichádza humanitárny šok a uvedomenie si celej katastrofy. Keď tí ľudia nemocnicu opustia, nemajú kde byť, nemajú sa čím v noci zohriať, nemajú čo jesť, nemajú čo piť.

Našli sa kritici, ktorí tvrdia, že pomoc pre obete je nedostatočná.

Sú tam vybudované tábory, stanové mestečká postavené na rovných plochách. Je potrebné si uvedomiť, že takáto udalosť a v takomto rozsahu sa nestala nikde na svete naraz v šiestich mestách. Len naše mesto malo 1,7 milióna obyvateľov. Žiadna vláda na svete by nebola na takéto veci pripravená, takže si myslím, že je úplne scestné viniť turecké úrady za to, že to robili zle, že na to neboli pripravené. Na niečo podobné sa jednoducho pripraviť nedá. Rozsah škôd bol na úrovni armagedonu a v takejto situácii sa nedá zorganizovať nič podľa príručky, čo by malo hlavu a pätu.

Stalo sa niečo, na čo budete spomínať do konca života?

Zažili sme toho strašne veľa. Bola to obrovská tragédia, obrovské nasadenie, strach o celý tím, o psov, o to, ako budeme, kde budeme, čo budeme, v jednom kuse sme komunikovali s Bratislavou, pripravovali rôzne stratégie, rôzne plány, ktoré sa hneď potom menili. Jednoducho obrovská miera improvizácie, tá ma osobne najviac vyčerpala.