Andrej Ježo

Za exotickým menom nájdete umelca, ktorého vzhľad pri práci ničím nezaostáva za dielami, ktoré vo svojom ateliéri tvorí. Rozprávame sa s ním nielen o inšpiráciách, ale aj o dnešnom svete. Odpovedá Guillermo Forchino.

Pán Forchino, Ako ste sa dostali k týmto modelom, kedy ste v sebe objavili umelca?

Vždy som rád tvoril, páčilo sa mi modelovanie, sochy. Moja vášeň pri práci s hmotou a pri tvorbe trojrozmerných sôch celkom logicky vyústila do štúdia umeleckej školy. Následná tvorba modelov áut mi prišla úplne prirodzenou cestou.

Pri vašej tvorbe mám ale pocit, že autá a profesie sú dnes tým, čo tvoríte predovšetkým.

Honoré Balzac stvoril „ľudskú komédiu,“ chcel tak odzrkadliť históriu spoločnosti a mňa táto myšlienka oslovila. Vytvoril som preto akúsi vlastnú „ľudskú komédiu“ s ľuďmi, figúrkami súčasnej spoločnosti. No a autá – tie sa mi jednoducho páčia!

Viete, pre mňa sú autá dosť podstatné, okrem toho, že o nich píšem, sa im venujem aj v súkromnom živote a modely áut k tomu jednoducho patria. Zaujíma ma preto, či máte k ním špeciálny vzťah?

Môj vzťah s autami je veľmi jednoduchý. Nezbieram ich, no mám mnoho kníh o autách. Milujem ich dizajn, inšpirujú ma. Pripravil som modely áut z rôznych dôb, no uprednostňujem autá z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Pre ich tvary a dizajn.

Máte aj nejaké najobľúbenejšie auto? Ak je vo vašej kolekcií - ktoré to je?

Mojím najobľúbenejším modelom je „Rodinný výlet“ zo staršej kolekcie. Toto bolo vôbec mojím prvým modelom auta, ako si ho pamätám z môjho detstva v argentínskom Rosariu. Väčšina áut bola vtedy čierna a mali guľaté tvary. Môj starý otec mal presne takýto typ auta a preto ho mám rád. Tieto pekné spomienky si nosím so sebou neustále.

Aké sú vaše ďalšie plány – ak to nie je tajné? Plánujete aj model napríklad McLaren F1 – auto, ktoré patrí k histórii áut tak, ako Eiffelova veža k Parížu? Budem tvoriť aj naďalej autá a figúrky zobrazujúce súčasnú ľudskú komédiu – no nemám v pláne zatiaľ žiadnu špecifickú značku.

Vaše modely sú viac umelecké diela, no nie sú veľmi pre mládež, či nebodaj deti. Čo takáto cieľová skupina – myslíte aj na nich?

Máte pravdu, tvorím najmä pre dospelých, no mladej generácii sa moje modely páčia. Dúfam, že keď budú starší – si ich aj kúpia!

Dobre, no skúste mi prosím povedať viac o tom, aké to bolo v čase, keď ste dorazili do Francúzska študovať. Aká to malo to na vás vplyv, inšpirovalo vás to viac? Francúzska kultúra, jedlo, či dnes už legendárni karosári vtedajších áut?

Keď som prišiel do Francúzska – zrazu som mal prístup ku ozajstnému umeniu v múzeách a s autami to bolo rovnaké. Keď som sa prechádzal všetkými tými známymi štvrťami, ako napríklad Place Vendome v Paríži – mohol som vidieť autá, o ktorých som dovtedy iba počul, prípadne čítal v časopisoch ako napríklad Rolls-Royce, Ferrari, či Shelby Cobra.

Viaže sa vám k nim aj nejaký konkrétnejší príbeh?

Pamätám si, že v roku 1987 sme s kamarátom hľadali auto, ktoré by nebolo veľmi drahé. Navštívili sme jedného človeka, ktorý predával auto o ktorom sme pri pohľade naňho boli presvedčení – že predáva auto bez tlmičov. Veď to auto sa dotýkalo zeme!!!

Až neskôr sme pochopili, že išlo o hydropneumatické pruženie, ktoré zdvihlo auto po naštartovaní. Nemohli sme uveriť vlastným očiam. Išlo o Citroen CX z roku 1978.

Veru, tieto autá však dnes miznú z ulíc a dokonca aj Citroen na tento typ odpruženia zanevrel, čomu nemôžem uveriť ani ja sám. Pamätáte si ale legendárnu kačicu, Citroen 2CV?

Áno, mám na toto pekné spomienky. Keď som bol mladý, s bratom sme dokonca takúto „Deudeuche,“ mali. To bola jej prezývka vtedy vo Francúzsku. Kúpili sme si ju z druhej ruky a už vtedy mala 15 rokov. Nebola vo veľmi dobrom stave, ale vedeli sme si ju opraviť aj sami na ulici, pretože to bolo tak jednoduché. Nemali sme s ňou žiadne väčšie problémy. Bolo to hlučné auto, nejazdilo veľmi rýchlo a vzduch k vám prúdil snáď odvšadiaľ. Ale milovali sme ho.

Francúzsko je ale tesne spojené aj s inou značkou – Bugatti.

Bugatti je naozaj legendou a mne sa veľmi páči chladič auta, ktorý má tvar podkovy. Rovnako ich mystická modrá farba.

Poďme ale možno ešte do súčasnosti. Hovorili ste, že máte rád staršie autá, 50te, 60te roky. Zaujíma ma však, čo si myslíte o súčasných autách?

Napriek tomu, že pokrok v technológiách priniesol mnoho výhod celému priemyslu ako napríklad aerodynamiku, bezpečnosť, komfort, počítače a revolučný dizajn, ja sa pozerám na staré autá s obrovskou nostalgiou. Je to veľmi subjektívne, nehovorím že ani dnes sa nedá nájsť skutočne pekný dizajne.

Myslím si, že dnešné deti sa budú cítiť rovnako o 40 rokov, sledujúc autá, na ktorých sme jazdili my. Napriek ale všetkému, súčasné autá stratili vznešenosť. Mne sa zdajú príliš agresívne.

Na akom aute teda jazdíte vy? Máte k nemu isté city, alebo je to iba presun z bodu A do bodu B?

Budete sa určite smiať. Najradšej autá modelujem. Vlastníctvo nového auta ma vôbec nezaujíma a sám jazdím na Renaulte Scénic z roku 2002. A ako ste povedali – presúva ma z bodu A do bodu B.

Existuje niečo, čoho by ste v dnešnom automobilovom priemysle chceli vidieť viac?

Mám pocit, že s pokrokom technológie prichádzajú autá o ich dušu. V minulosti – ak sa vám auto pokazilo – stačil vám skrutkovač na jeho opravu. Dnes si musíte zavolať experta na počítače.

Na druhú stranu, zaujíma ma pokrok v oblasti elektrických áut bez vodiča, ako to robí Tesla. Ale iba z čistej zvedavosti – pretože podľa mňa to už nie sú vo svojej podstate „autá.“

Chcem sa ešte opýtať na jednu vec. Videli ste najdrahšie auto súčasnosti – Rolls-Royce Sweptail, ktoré malo premiéru na podujatí pri nádhernom jazere Lago di Como v Taliansku?

Videl, na fotkách. Dokonalosť detailov a použitých materiálov z neho robí naozaj úžasné auto. Evidentne ale nemá nič spoločné so sériovými autami a zaslúži si pozornosť. Taktiež si ale myslím, že vyzerá viac ako buldozér a nie auto. Rozumiem tomu, že keďže ide o Rolls-Royce, dizajnéri museli rešpektovať isté prvky typické pre túto značku. Pre mňa je to však príliš, príliš silné. To však nevylučuje možnosť, že raz nevytvorím niečo komické s jeho dizajnom.

Ako som ale povedal, za volantom dnešných áut človek určite tiež nájde uspokojenie, no moje srdce bude vždy patriť starším autám aj vďaka spomienkam na detstvo.

Rolls-Royce ako buldozér: Prinášame exkluzívny rozhovor s Guillermom Forchinom