Posledný trest smrti nikto nespochybnil a po prelistovaní súdneho spisu, fotografií v ňom priložených a listu, v ktorom brutálny vrah opísal svoje besnenie, by tak nikto neurobil ani dnes.

V ten deň 30. októbra 1987 mal 27-ročný Svitek za sebou už osem rokov väzenia za krádeže či znásilnenie a na slobode bol päť mesiacov. Do rómskej osady Drakšiar v Brezne, kde býval s manželkou Máriou (31) a dvomi 4- a 6-ročnými dcérami, prišiel večer okolo jedenástej. Po celom dni mal v sebe pol litra slivovice, sedmičku vína, pol litra borovičky a stihol obrátiť aj ďalšie poldecáky pálenky s pivom. Počiatočnú zúrivosť v ňom naštartovala žena, ktorá mu nechcela otvoriť. Zobral sekeru a dvere rozmlátil. Na jeho vyčítavé otázky nereagovala, iba ležala. „Začali sa mi v mysli rodiť myšlienky, ako ju dopichať, dorezať alebo dorúbať. Keď som v ruke zacítil sekeru, prešlo mnou vzrušenie…“ opísal Svitek. Nič netušiacej Márii, ktorá bola v šiestom mesiaci tehotenstva, zasadil šestnásť prudkých sečných rán do hlavy. Na to sa zobudili deti a vzrušený Svitek jednému zaťal tri a druhému dieťaťu štyri razy do hlavy. Tento masaker mu však nestačil. Ako priznal, skutočný vrchol zažil až vtedy, keď nehybné telá pitval a vytrhával vnútornosti. „Takú slasť som nezacítil ani pri samotnom pohlavnom styku ako vtedy, keď som sa ukájal.“ Dcéry potom pohlavne zneužil a nahádzal do vreca.

Sadista, sadomasochista, zoofil, nekrofil – Svitek mal viacero úchyliek. Znalci o ňom hovorili ako o absolútne brutálnom, bezcitnom a surovom jedincovi. „Za celé pojednávanie neprejavil náznak ľútosti. Keď sme robili hrdelné veci a blížilo sa finále, obžalovaní sa zvykli emotívne prejaviť. On nie, zostal chladný. Uvedomoval si, čo urobil a nestaval sa k tomu odmietavo. Dôkazy nespochybňoval,“ spomína advokát Ľubomír Hrežďovič, vtedajší sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici. Za svoju prax sa s takým brutálnym zločinom nestretol. Ako sudca musel byť pri jeho poprave. Podľa neho v senáte neboli o treste smrti žiadne pochybnosti. Znalci sa zhodli, že náprava zdivočeného recidivistu nie je možná – ani medicínskymi či psychoterapeutickými metódami. Súd vyniesol verdikt 30. mája 1988. Potvrdil ho Najvyšší súd a o milosti, o ktorú musel Svitekov obhajca zo zákona požiadať, ani na chvíľu vtedajší prezident neuvažoval. Poprava bola spečatená jeho zamietnutím z 25. mája 1989 a ani nie o mesiac ho obesili. Až keď sa blížila smrť, prvýkrát sa mu v tvári objavil záchvev strachu. Skončil, ako plánoval. Tesne po desivom čine, kým ho chytila polícia, sa totiž pokúšal obesiť. Zločinca spopolnili a urnu uložili na miesto, kde končili nikým nechcení vrahovia.

Človeka až zamrazí, keď si predstaví, že pri výnimočnom treste 25 rokov, ktorý v podstate dnes nahrádza zrušený trest smrti, by sa beštia menom Svitek dostala na slobodu už o päť rokov. „Kde máte istotu, že nežije?“ šokujú príbuzní Márie Svitekovej z breznianskeho Drakšiara. „Žijem v ich dome a občas sa mi vracajú spomienky na hrôzu, čo sa tu stala. Mám to pred očami,“ hovorí Oľga Oláhová, sestra zavraždenej Márie. „Bol čudný, ale ona ho milovala,“ dodáva. Sviteka im vraj mali vydať, o trest smrti by sa postarali sami.

Na dedinskej zábave sa mu nepodarilo zbaliť žiadne dievča, a tak odbehol do maštale, ukojil sa s dobytkom a vrátil sa akoby nič. Nemal problém ukájať sa na kravách, ovciach či koňoch. Uviazal o strom plemenného býka a rozbitou žiarovkou mu odrezal semenníky. Napichal do nich diery a ukájal sa. Pichal si ihly do bradaviek, semenníkov a hrdzavý drôt do brucha. Strkal si do konečníka bužírku a fúkal do nej, kým ho bolesť nevzrušila.

Beštia odvisla pred 20 rokmi