Spočiatku bolo všetko krásne. Marta sa vydala v júli, v septembri zistila, že čaká bábätko. Mala dvadsaťpäť, ideálny vek. A tehotenstvo skutočne prebiehalo bez problémov. Lenže v šestnástom týždni vzniklo podozrenie, že dieťatko môže mať Downov syndrón. Bohužiaľ, odber plodovej vody to potvrdil. A nielen to. Chlapček má vážne poškodené srdce. Aj keby podstúpil náročné operácie, dlho žiť nebude. Preto ak chce, môže tehotenstvo ukončiť zo zdravotných dôvodov.

Osudová voľba

Marta sa osudnú správu dozvedela v čase, keď už jasne cítila, ako sa jej bábätko vrtí v tele. Navyše je veriaca, o interrupcii by nikdy neuvažovala. Teraz však za najdôležitejšie považovala uchrániť dieťa od zbytočného utrpenia. Nepoznala však odpoveď na otázku, čo je milosrdnejšie – umelo ukončiť tehotenstvo alebo dopriať chorému dieťatku čas, ktorý príroda vymedzila? 
„V jednej chvíli som už bola bližšie k rozhodnutiu, že to ukončím. No potom mi jeden lekár povedal dôležitú vec. Kým je bábätko v brušku, je v bezpečí. Zdravotné problémy sa neprejavujú, lebo namiesto jeho tela funguje mamimo. A to zavážilo – ak sa má Matúško dobre, nepošlem ho predsa na smrť.“ Po tomto rozhodnutí sa síce Marte uľavilo, ale oveľa ľahšie to nemala. 
„Tehotenstvo je obdobie tešenia na nový život. No ja som vedela, že moje dieťa sa narodí preto, aby umrelo. Bolo to hrozné, no dnes, keď už Matúško odišiel, cítim, že som sa rozhodla správne. Rozprávala som sa s viacerými mamami, ktoré v podobnej situácii podstúpili potrat. Smrť svojho dieťaťa znášajú oveľa horšie než ja. Hovoria, že nikdy nezabudnú na ten pocit, keď v nich umrelo. Ako zrazu začalo bojovať o život, kopať a brániť sa, keď im vstrekli látku vyvolávajúcu pôrod. Áno, aj umieranie môjho dieťaťa bolo príšerné. Ale istým spôsobom aj milosrdné, lebo mi dodýchalo v náručí.“

Viem, umrie. Preto však nesmie žiť?

Marta s Matúškom krátko po narodení.

Dve cesty

Marte rozhodovanie uľahčil manžel, ktorý povedal, že sa na Matúša veľmi teší. A aj hospic Plamienok, ktorý pomáha deťom s nevyliečiteľnými chorobami. Našla tu psychickú podporu, pripravili ju na situácie, ktoré môžu nastať po pôrode. Matúš sa tak stal prvým pacientom Plamienka už pred narodením. No a potom sa narodil: „Bol veľmi maličký, ale nádherný,“ znežnie Marte pri spomienke hlas. „Mal krásnu hlavičku, dlhé pršteky, že je downík, na ňom nebolo takmer vidieť. Ale jeho srdiečko nemalo vyvinutú pravú komoru, takže hneď musel do detského kardiocentra na Kramároch.“ 
A na Marte bolo ďalšie osudové rozhodnutie: „Pán primár Hrebík mi povedal, že sú iba dve cesty. Buď pôjdeme domov a budeme sa s Matúškom tešiť, kým sa dá. Nikto mi však nepovie, či to budú týždne, mesiace alebo roky. Druhá možnosť je, že podstúpi viaceré operácie. Takisto mi nemôže zaručiť, nakoľko mu predĺžia život, lebo sú veľmi riskantné, je však isté, že bude viac trpieť. A to rozhodlo. Nenechám Matúška trápiť viac, než je nutné. Hneď ako to bude možné, pôjdeme domov. Aj keď s vedomím, že jeho život nebude dlhý, no prežije ho v kruhu rodiny, bude mať babku, krstnú mamu, vlastné hračky, izbičku...“

Doma...

Spočiatku bol Matúš veľmi slabý, no po mesiaci zosilnel natoľko, že naozaj mohol domov. Mal sa relatívne dobre, no Marta vedela, že jeho srdce môže kedykoľvek zlyhať. 
„Bolo to vyčerpávajúce, byť stále v strehu, pripravená na to, že odíde. Aspoň som sa snažila žiť, akoby každý deň bol náš posledný. Stále som ho nosila na rukách, hrala sa s ním, maznali sme sa. Bolo to únavné, ale krásne. Najmä keď som cítila, že je s nami šťastný.“ 
Matúš sa narodil v apríli. Rodičia s ním prežili krásne leto, no s príchodom jesene sa stav začal zhoršovať. Stávalo sa, že keď plakal, na chvíľu upadol do bezvedomia. 
„V kardiocentre navrhovali, že spravia katetrizáciu, aby zistili, aká je situácia. Zachrániť ho však nemohli. Bolo to hrozné. Chcela som mu pomôcť, no nechcela som ho zbytočne trápiť. Lekári boli nesmierne ľudskí. Netlačili na nás, dali nám čas na rozmyslenie. No a my s mužom sme dospeli k názoru, že si ho radšej vezmeme domov. Nikdy nezabudnem, keď som ho večer ukladala do postieľky, vyzeral neskutočne šťastný, že je doma.“

Nesúdim

Osudu sa však uniknúť nedalo. Matúškovi bolo zo dňa na deň horšie. V jednej chvíli už bola Marta presvedčená, že prišiel koniec, no on sa opäť pozbieral. Čas mu vymeral ešte mesiac života. „Matúško zomrel v novembri. Presne si spomínam na posledný deň, čo sme spoločne strávili doma. Cítil sa dobre, bol spokojný, papal, spinkal, hral sa. Bola som šťastná, keď som ho večer ukladala spať. Zobudil sa, ale nespokojný. Celý deň poplakával, podvečer mu vyskočila teplota a stratil vedomie. V kardiocentre sa mu ešte snažili pomôcť, ale lekári nám povedali, že už je na odchode. Dali nám samostatnú izbu, aby sme sa mohli rozlúčiť, prišli aj babky, krstná mama... A potom mi nadránom umrel v náručí.“ 
Marta sa, samozrejme, stretla aj s názormi, že v prípade, akým bol ten jej, by bola lepšia interrupcia. Ona, naopak, nikoho nesúdi. 
„Veď aj mňa občas prepadnú pochybnosti, či som sa rozhodla správne. Ale prevažujú opačné pocity. Keď som syna držala v náručí a on so mnou komunikoval, usmieval sa a džavotal, videla som, že je šťastný. Ako si potom môže byť niekto stopercentne istý, že takéto deti sa nemajú narodiť? Áno, je to neskutočne ťažká dilema a ani v najmenšom neodsudzujem ženy, ktoré sa rozhodnú tehotenstvo ukončiť. No mňa, keď mi Matúš dodýchal v náručí, zaplavil zvláštny pocit pokoja. Ako po ťažkej bitke, ktorú som však neprehrala.“

Právo na život aj na smrť

Keď je plod vážne poškodený, veľa ľudí si pomyslí – najlepšie riešenie je interrupcia. Podľa kardiológa Mariána Hrebíka to však vôbec nie je jednoznačné: „Prenatálna diagnostika sa nerobí preto, aby sme pri zistení vážneho poškodenia plodu posielali na prerušenie tehotenstva. Týmto vyšetrením sa zisťuje, či sa dieťa správne vyvíja. Ak sa zistí vážna vrodená chyba, ktorá je napríklad nezlúčiteľná so životom alebo jej riešenie po pôrode nemusí byť úspešné, ako krajné riešenie prichádza do úvahy aj prerušenie tehotenstva. No je to iba jedna z možností. Ďalšou, a častejšou, je pripraviť matku s celou rodinou na situáciu, ktorá nastane po pôrode, aby sme mohli čo najúčinnejšie pomôcť.“ Primár však zdôrazňuje, že nech sa žena rozhodne akokoľvek, treba ju rešpektovať. Úlohou odborníkov však je dať čo najviac informácií, aby sa mohla rozhodnúť správne. 

Viem, umrie. Preto však nesmie žiť?

Marián Hrebík, primár kardiologického oddelenia 
detského kardiocentra na bratislavských Kramároch.


Je pravda, že v maternici dieťa netrpí? „Dá sa to tak povedať, pretože mnohé vrodené chyby sa neprejavia. Mama za dieťa dýcha, zabezpečuje mu živiny. Prudká zmena situácie nastane až po pôrode, keď dieťa povedzme musí začať používať pľúca.“ Napriek tomu si kardiológ nemyslí, že porodiť dieťa je nesprávne: „Všetci sme smrteľní, dôležité je, ako život naplníme. Som presvedčený, že úsek, ktorí prežili Fülöpovci so synom, bol taký naplnený citmi a zážitkami, ako sa iným nepodarí za niekoľko rokov. Navyše vidím, že pani Fülöpová sa stala poradkyňou mnohých mamičiek, ktoré sa ocitli v podobnej situácii. V mnohom im môže poradiť lepšie ako my, pretože si to prežila.“ 
A dilema – operovať, alebo nie? „Pri ťažkých vrodených chybách sa väčšinou rodičia rozhodnú pre operačné riešenie, aj s vedomím vysokého rizika neúspechu a možných komplikácií. Ak sa to naozaj stane a dieťa je aj niekoľko mesiacov na prístrojoch, liekoch a s veľmi zlou prespektívou, je to traumatizujúca situácia pre všetkých. A aj pre zdravotníkov je to smutná práca, keď už nemôžu veľmi pomôcť. A vtedy nám mnohokrát napadne, či by naozaj nebolo lepšie nepodstúpiť tento boj, vziať si dieťa domov a vzájomne sa obohacovať, pokiaľ sa len dá.“ 

Uverejnené v týždenníku Šarm.