Narodil sa v decembri 1895 v dedine Gavrilovskoje v strednom Rusku v rodine chudobného roľníka. Počas prvej svetovej vojny bol poddôstojníkom cárskej armády. V októbri 1918 vstúpil do Červenej armády. Čoskoro však pochopil, kde ho čaká tá pravá kariéra. V apríli 1921 sa stal členom Komunistickej strany a už o mesiac neskôr nastúpil do Čeky – tajnej polície. Tá sa neskôr premenovala na GPU, potom na NKVD, až sa z nej stala KGB. Názvy tajnej polície sa síce menili, ale Blochin ostával ten istý. Za svoje výkony dostával čestné uznania a medaily. Diplomy však pomlčali o tom, čo bolo náplňou jeho práce – popravovať ľudí. Dokonca samotný Stalin ho chválil za „majstrovstvo“, s ktorým pristupoval k „čiernej robote“ – k únosom ľudí, mučeniu a k tajným popravám. Svoju prvú obeť zastrelil vo väznici Lubjanka v auguste 1924. Potom zabíjal ľudí takmer každý deň nasledujúcich 29 rokov. Spolu ich bolo 50-tisíc. Posledného človeka pripravil o život 2. marca 1953 – tri dni pred smrťou Stalina.

Blochin bol jedným z mála ľudí, ktorým sovietsky diktátor dôveroval. Stalin tomuto katovi zveroval popravy svojich úhlavných nepriateľov – či už skutočných, alebo vykonštruovaných. Blochin tak má na svedomí napríklad maršála Michaila Tuchačevského, ktorého popravil v roku 1937. O tri roky neskôr zastrelil i svojho bývalého šéfa Nikolaja Ježova. Blochinove hviezdne chvíle prišli počas katynskej masakry. Tesne predtým ho povýšili na majora a on sa chcel ukázať. Osobne za 28 dní zastrelil 7-tisíc poľských zajatcov. Za túto prácu dostal odmenu vo výške mesačného platu a Stalin mu tajne udelil vysoké vyznamenanie Rad červenej zástavy. V roku 1943 sa stal plukovníkom a o dva roky už generálmajorom. Aj s touto vysokou hodnosťou pokračoval osobne v popravách. Jeho kariéra sa skončila hneď po smrti Stalina. Neprešiel ani mesiac a už ho „zo zdravotných dôvodov“ uvoľnili zo služby. V novembri 1954 ho degradovali, pretože sa „zdiskreditoval počas práce v štátnych orgánoch a stal sa nedôstojným nosiť vysokú hodnosť generálmajora“.

Podľa niektorých zdrojov začal piť a 3. februára 1955 spáchal samovraždu. To však niektorí ruskí historici odmietajú. Blochin vraj mal železnú vôľu a len tak by neskončil. V čase najväčších čistiek, keď denne niekoho zastrelil, začal popri „zamestnaní“ študovať. Najprv dva roky skúšal architektúru, potom sa vrhol na ekonomickú nadstavbu, ktorú v roku 1937 aj dokončil. Ako by sa asi tvárili ostatní študenti, ak by vedeli, čo ich spolužiak robí? A prečo si vybral ekonomiku? Najskôr chcel zracionalizovať svoju prácu. On sám tiež vymyslel metódu popravy, ktorú učil aj ostatných kolegov. Nemali strieľať do zátylka, ale zozadu do krku medzi prvý a druhý stavec. Vďaka tomu je vraj smrť blesková a krvi je len málo. O jeho charaktere svedčí aj to, že ďalší kati, ktorých z Lubjanky poslali strieľať Poliakov v Katyni, skončili zle. Psychickú záťaž jednoducho neuniesli. Niektorí sa za pár rokov upili na smrť, iní sa zbláznili. Len Blochin pokračoval ďalej, akoby sa nič nestalo.

V septembri 1939 si hitlerovské Nemecko a Sovietsky zväz násilím rozdelili Poľsko. Červená armáda zajala desaťtisíce Poliakov. Rozkaz povraždiť „kontrarevolučných“ poľských dôstojníkov podpísal Stalin a členovia politbyra v marci 1940. V priebehu apríla NKVD zabila vyše 22-tisíc Poliakov. Popravy prebiehali najmä v Katynskom lese a vo väzniciach NKVD v Kalinine (dnešnom Tvere) a v Charkove. Blochin vraždil v Kalinine. V roku 1943 našli masové hroby Poliakov v Katynskom lese nemeckí vojaci. Nemci nález využili na propagandu proti Sovietskemu zväzu. Ten popieral vinu za masakru až do 90. rokov.

Vasilij Blochin pri katynskej masakre osobne zastrelil vyše 7-tisíc poľských zajatcov za 28 dní.

V NKVD väčšinou popravy vykonával ten, kto bol práve poruke a mal zbraň. Katynskú masakru však nenechali na radových pracovníkov. Do jednotlivých väzníc poslali katov priamo z povestnej moskovskej Lubjanky. Hlavnou hviezdou medzi popravcami bol práve Vasilij Blochin. „Majster čiernej roboty“ sa na svoju úlohu dôkladne pripravil. Mal svoj kufrík s nemeckými pištoľami Walther kalibru 6,35 mm. Tie pokladal za spoľahlivejšie. Bál sa, že sovietske zbrane by sa pri plánovanom častom používaní mohli zaseknúť. Nachystal si koženú mäsiarsku zásteru, vysoké čižmy, rukavice až po plecia, koženú leteckú kuklu a okuliare, aby si nezašpinil uniformu. V pivnici kalininskej väznice NKVD boli na popravy dve špeciálne upravené miestnosti. Poľských zajatcov do nich vodili po jednom. V predsieni vymaľovanej na červeno najprv overili totožnosť väzňa. Potom mu spútali ruky za chrbtom a voviedli ho do druhej miestnosti. Oproti boli ďalšie dvere, ktoré viedli von. Tam sa však žiadny Poliak živý nedostal. Za dverami totiž čakal kat. Keď priviedli väzňa, Blochin ho pritlačil k náprotivnej stene a zozadu ho zastrelil. Pomocníci potom mŕtvolu cez dvere vyvliekli von a hodili na korbu nákladného auta. Aj miestnosť na popravy bola dokonale pripravená. Stena, pri ktorej Blochin strieľal, bola obložená hrubými drevenými kladami, aby guľky nepoškodili murivo. Všetky steny boli tiež obložené izolačným materiálom, ktorý tlmil hluk výstrelov. Podlaha miestnosti sa zvažovala a bol v nej kanálik, ktorým odtekala krv. Navyše dlážku po každej poprave opláchli vodou. Keď bolo všetko očistené, voviedli ďalšieho väzňa. Blochin rád pracoval systematicky, rýchlo a bez prerušenia. Intervaly medzi jednotlivými popravami sa mu podarilo skrátiť na tri minúty. Iba prvú noc mal veľké oči – dal si doviezť 300 väzňov a popravy ledva stihol. Počas ďalších nocí preto znížil počet popráv na 250. Mŕtvoly dvakrát za noc odvážali nákladiakmi do lesa pri dedine Mednoje, 30 km od Kalininu. Tam ich buldozérom zahrnuli do pripravených jám. Všetko sa muselo stihnúť ešte za tmy. Keď sa rozvidnelo, nikto si nemal nič všimnúť. Každé ráno, keď skončili, dal Blochin svojim mužom vodku. Bola to odmena za to, že spolu s ním „makali“ vyše 10 hodín bez prestávky. Toto sa opakovalo 28 nocí po sebe.

Vasilij Blochin: Najhorší kat v dejinách