Bruno pochádzal z rodiny neapolského obchodníka a v ceste za vzdelaním vstúpil do dominikánskeho rádu a stal sa kňazom. Vďaka svojej láske k poznatkom dokázal vypracovať nové metódy štúdia, ale rád koketoval aj so zakázanými knihami a s nekonvenčnými filozofiami. Vtedajšej vrchnosti tým robil vrásky na čele a sebe zas problémy v akademickom uplatnení.

V dnešnom Taliansku pôsobil vo viacerých mestských štátoch, neskôr sa presunul do Ženevy. Tu si však narobil nepriateľov svojou otvorenou kritikou akademických autorít a musel ujsť do Francúzska. V Lyone a neskôr v Paríži sa mu podarilo rozbehnúť úspešnú akademickú kariéru a akademickú obec udivoval svojou brilantnou pamäťou a novátorským prístupom k štúdiu. Z Francúzska sa presunul do Anglicka, kde si už miestni akademici všimli jeho súhlas s Mikulášom Kopernikom a jeho domnienkou, že Zem nie je stredom vesmíru. Opäť sa mu podarilo získať si rešpekt u väčšiny tamojších vzdelancov a niekoľko z nich pourážať.

Socha ktorú postavili v 19. storočí v Ríme presne na mieste, kde Giordana Bruna upálili. Cirkev proti tomu protestovala, ale vtedajšie európske osobnosti, ako Victor Hugo, sa za sochu postavili.
Foto: profimedia.sk

Bruno veril v existenciu viacerých svetov, no rád sa miešal aj do náboženských dogiem, pričom niektoré z nich spochybňoval. Práve to prinútilo inkvizíciu k tomu, aby ho po návrate do Benátok dala zatknúť.

Napriek všeobecným domnienkam Brunove názory na usporiadanie vesmíru pred inkvizičným súdom nehrali významnú úlohu. Cirkvi prekážali jeho náboženské dobrodružstvá a nekonvenčné názory na niektoré dogmy. Inkvizičný tribunál ho uznal za vinného, ale formálne ho nepopravil – Bruna vydali do rúk svetskej moci, ktorá ho upálila. Zaujímavé je, že inkvizičný senát viedol jezuitský kardinál Roberto Bellarmino, ktorý neskôr v roku 1616 nariadil Galileovi Galileimu, aby odvolal svoje názory, že Zem nie je stredom vesmíru. Kardinála Bellarmina napokon v roku